Nie všetky slová, ktoré sme počuli o Ježišovi a ktoré sme počuli z jeho úst, chápeme vždy správne. Ani ja nie. Ale jednému rozumiem celkom dobre.

Žena v stredných rokoch sa volá Anička. Žije sama. Nemala manžela, nemá ani deti. Zdedila domček po rodičoch. Chalúpku. Vychádza z nej, len keď chodí do práce. Neukazuje sa na uliciach v dedine. Nechodí do krčmy. Nakupuje v neďalekom meste, aby nemusela doma v dedine. Nechodí ani do kostola. Občas sa mi ozve a požiada ma láskavo, či by som ju neprišiel domov vyspovedať. Nie je chorá, mohla by prísť na spoveď aj do kostola. A predsa ju idem vyspovedať domov.

Ľudia o nej narozprávali škaredé veci. Vymyslené veci. A ona má pocit, že do kostola nepatrí. Že sa nemôže priblížiť k oltáru. Cíti sa byť vinná, hoci vinníci sú všetci tí, čo si o nej navymýšľali nepravdivé príbehy.

Vinná, nevinná, na tom možno až tak nezáleží. Na čom záleží je, že sme falošne uverili, že do Cirkvi patria iba tí najlepší. Že do kostola patria iba tí najlepší. Že k Ježišovi sa môžu priblížiť iba tí, ktorí nerobia veľké a ťažké hriechy. Ako keby on nikdy nepovedal, že v nebi sa viac radujú nad hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad tými ostatnými, ktorí žijú v poriadku a pokánie ako keby ani nepotrebovali.

Pripomína mi to Jána Krstiteľa, ktorý má tiež svoje predstavy o Ježišovi. Zdráha sa, keď ho Ježiš požiada, aby ho pokrstil.

Pripomína mi to Petra, keď sa k nemu prvýkrát priblížili Ježiš. Ako mu povedal, odíď odo mňa, lebo ja som zlý a hriešny človek. Ježiš sa vtedy určite usmial. Takí ho predsa vždy priťahovali. Hriešnici. Kvôli takým zostúpil z neba a narodil sa v Betleheme. Nie kvôli dobrému človeku. Ježiša z neba na zem pritiahol hriešny človek. Taký, ktorý sa sám nemôže očistiť. Hriešnici ho priťahujú. Tí, čo sa cítia byť vinní. Tí, ktorí si prešli nejakou osobnou tragédiou. Tí, ktorí sa zasekli uprostred cesty. Tí, na ktorých iní ukazujú prstom. Tí, ktorých iní ponižujú a zosmiešňujú. Kvôli týmto sa stal človekom.

Nech už sme počuli čokoľvek, a čomukoľvek uverili, jedno bude vždy isté: Boh prišiel na túto zem kvôli hriešnikom. Nie kvôli majstrom sveta a výnimočným osobnostiam. Kvôli hriešnikom.

Magdaléna to pochopila. Hoci o nej ľudia narozprávali všeličo, odkedy stretla Ježiša, nikdy viac ho neopustila. Špinavá, nešpinavá. S minulosťou, bez minulosti. Na tom, čo o nej ľudia rozprávali, či už to bolo vymyslené alebo skutočné nezáležalo. A on ju takú zašpinenú prijal. S úsmevom na tvári.

Nech teda nezabudnem: čím viac mám špinavé ruky z toho, aký život som žil a žijem, tým skôr mi Ježiš podá ruku. Ja si tú špinu sám z rúk nezmyjem. 

On však môže. A nielen to. On chce.

Autor: Vladimír Štefanič