Ježiš prišiel domov. Medzi svojich.
Nepochybne ho všetci dobre poznali.
Syn, ktorý sa staral o svoju matku, keď ovdovela. Poznali ho ako slušného, milého a láskavého človeka. Pomáhal, keď ho o pomoc požiadali. Počúval, keď sa niekto potreboval vyrozprávať. Bol úctivý k starším a chorým. Priateľský ku každému.
Určite si ho takto pamätali. Nazaret nebola veľká dedina.
A potom odišiel z domu, lebo sa blížila jeho hodina.
Odišiel robiť Spasiteľa.
Po krátkom čase sa vrátil domov. Medzi svojich.
Čítal v synagóge a ukázal prstom na seba, že je Mesiáš. Vrátil sa, aby im povedal pravdu: o sebe a o ich viere.
Riskoval, že to nepochopia a že ho odmietnu. Nemýlil sa.
Vyhnali ho z mesta a chceli ho zhodiť do priepasti. Možno aj preto sa viac v Nazarete neukázal.
Pravda bola pre neho dôležitejšia, než vzťahy, chvály a hrdosť jeho rodákov. Až tak dôležitá, že ich stratil.
Dcéra prišla domov. Medzi svojich.
Pred časom odišla za prácou na opačný koniec krajiny. Býva v jednej chyži s priateľom. Bez papiera. Doma sa tešia, že prišla po dlhšom čase na návštevu. Do rodiska. Medzi svojich.
Matka ju víta s otvorenou náručou. Hoci nosí v srdci bolesť, že jej dcéra žije s mužom, o ktorom nemožno povedať, že je alebo bude jej manželom.
Teší sa však, že je dcéra doma. Nebude ju provokovať. Nebude riskovať. Má strach, že ak ju napomenie alebo povie o svojej bolesti, že by ju mohla dcéra vyhodiť zo svojho života. Že viac domov nepríde.
Matka však chce, aby sa dcéra znova doma ukázala. Nepovie jej o svojej bolesti. Lebo to, že môže mať dcéru občas doma, bez hádok a napomenutí, je pre ňu viac než pravda.
Dva príbehy. Dva rôzne postoje.
Nebudem viac plytvať slovami. Záver si dopíše každý sám…
Autor: Vladimír Štefanič
