Z plnosti srdca hovoria jeho ústa (Lk6,46)

Stretli sme sa na recepcii.

Bol som krátko po operácii a tak som mal nárok na bezplatné kúpele. Samozrejme, že som to využil. Potreboval som sa dostať na nohy. Štyri týždne v teplej vode dokážu robiť zázraky. Nebolo to prvýkrát.

Slušne som sa pozdravil pani na recepcii, ktorá mi spoza pultu trpezlivo vysvetľovala, kam mám ísť, kde nájdem lekára, kde bazény a kde svoju izbu. Tváril som sa, že som tam prvýkrát, hoci som nebol a tak už aj vedel, kde nájdem, čo potrebujem. Poďakoval som sa jej za čas a trpezlivosť. Usmieval som sa. Bodaj by nie, dostal som tie štyri týždne v teplej vode zadarmo.

Nakoniec som jej poprial pekný deň. Vzal som svoj kufor a uvoľnil som miesto v recepcii ďalšiemu.

Nechcel som počúvať. Odpočúvať. Ale bolo priam nemožné nepočuť, ako sa s recepčnou rozprával muž, ktorý sa dostal na rad hneď po mne. Dookola vykrikoval, že má veľké kufre a že potrebuje niekoho, kto mu ich vynesie na druhé poschodie. Sťažoval sa, že má problém s parkovaním. Obviňoval najskôr recepčnú, ktorá samozrejme za nič nemohla. Keď to konečne pochopil, začal obviňovať vedenie kúpeľov. A vlastne všetkých. Bol tak hlučný, že ostatní vo vestibule stíchli ako mušky.

Bolo mi trápne. A zároveň ľúto tej ženy, ktorá za tým pultom naozaj za nič nemohla.

Rozumiem, prečo sa on správal ako hulvát a ja ako včielka Maja. Samozrejme, že tomu rozumiem. On si za tri týždne v kúpeľoch zaplatil. A nie malú čiastku. Ja som tie štyri týždne dostal zadarmo.

Rozumel som všetkému, čo požadoval. Čomu som však už nerozumel, bol spôsob, akým všetkých obviňoval. Spôsob, akým žiadal, čo si zaplatil, bol… proste zlý.

Chápem, že kým ja som sa cítil byť obdarovaný, on mal možno pocit, ako keby ho okradli. No beztak sa mi nepáčila jeho reč. Ponižujúca. Arogantná. Povýšenecká. Nevľúdna. Akoby mu patril celý svet.

Lebo z plnosti srdca hovorili jeho ústa. Zo srdca, ktoré v tej chvíli nemalo pocit, že by malo byť za niečo vďačné (tak ako ja, keďže som kúpele dostal zadarmo).

Pocit, že sme niečo dostali zadarmo mení naše srdce. Rovnako ako pocit, že sme si sami niečo zaslúžili a ktosi nám to berie. Srdce vďačné a srdce povýšené.

Predstavujem si Boha na nebi. Boha, ktorý poslal syna na svet, aby celý svet, každého človeka zachránil. Aby robil z hriešnikov svätcov. Aby ospravedlnil vinných. Zadarmo. Bezplatne.

Predstavujem si, ako sa díva zhora na všetkých.

A počúva naše ústa. Naše reči. Ako sa povyšujeme. Akí sme bezohľadní. Chladní. Bezcitní. Ako sa rozkrikujeme, ako keby sme za niečo zaplatili. Lenže my sme nezaplatili. Možno za malichernosti, to áno. Ale za to skutočné, na čom v živote človeka záleží, za to všetko zaplatil niekto iný. Krvou na kríži.

Všetko, čo mám, čo dokážem robiť, akým talentom oplývam je dar. Zadarmo. Aj to, že som šikovný, zručný, tvorivý, alebo že mám anjelský hlas, keď spievam, v rukách cit pre štetec, keď maľujem, či inteligenciu Einsteina – všetko sú dary od Boha.

Nie, aby som sa povyšoval. Aby som bol vďačný!

Nepochybujem, že z plnosti srdca hovoria ústa. Vďačného alebo povýšeneckého.

A to na ľuďoch, ktorých stretávam vidno. Keďže strom sa pozná o ovocí. Lenže ono to vidno aj na mne. Mal by som na to myslieť… 


Autor: Vladimír Štefanič