Stalo sa to pred rokmi. Bol som ešte bohoslovec. V jednu nedeľu, počas rannej omše v seminárnom kostole som bol svedkom veľmi nezvyčajnej scény.

Diakon dočítal evanjelium, pobozkal ho a na kazateľnicu sa postavil rektor seminára s klasickým oslovením: „Bratia a sestry…“

Začal rozprávať. Tvár mal veselú a hlas pokojný. Povedal možno tri vety, keď sa k nemu stredom kostola pomaly približovala asi päťdesiatročná žena. Kráčala pomaly. Neobzerala sa na strany. Dívala sa na kňaza, až kým nezastala pred oltárom.

„Ježiš už druhýkrát nepríde!“ jej mocný a dunivý hlas sa niesol tichou loďou chrámu ako posolstvo, o ktorom nemožno pochybovať.

Povedala raz. A potom znova.

Kňaz stíchol a ona opakovala svoje posolstvo, kým ju chlapi nenásilne neodviedli do sakristie. Nebránila sa. Povedala, čo chcela povedať.

Priznávam, bolo to, akoby na chvíľu zastal čas. V mnohých hlavách doznievalo to nečakané odhalenie: „Druhýkrát nepríde!“

„Vieš si predstaviť, že by to bola pravda?“ buchol do mňa spolužiak.

„Čo?“ tváril som sa, že nerozumiem.

„Že by druhýkrát neprišiel?“

Možno som nad tým aj chvíľu uvažoval. Tá žena bola odhodlaná zrušiť vieru a nádej miliónov ľudí pred nami i po nás. Jednou vetou.

Som rád, že som sa nad tým zamýšľal. Som rád, že ma to vyrušilo, vydesilo, rozochvelo a nenechalo chladným. Aspoň som si pripomenul, čomu verím.

Dnes, viac a viac stretávam kresťanov, ktorých už nič nevyruší. A to nie je kompliment v zmysle, že majú neochvejnú vieru. Naopak. Ako v tom podobenstve o boháčovi a Lazárovi, kde nakoniec zaznie: neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal (Lk16,31).

Dnes, viac a viac za mnou prichádzajú kresťania už len pre servis. Chcem pokrstiť dieťa. Chcem sa sobášiť v kostole. Chcem pochovať matku. Nič viac. Ba väčšina ani netuší, prečo je dobré krstiť dieťa a sobášiť sa v kostole. To mi však nevadí, som tu predsa na to, aby som sa s nimi o tom rozprával. Horšie je, že ich to nezaujíma. Chcú len ten krst, len ten sobáš. Ani náuku. Ani svedectvo. Ani osobné vyznanie viery. Ani dobrú zvesť. Iba ten servis.

Želal by som si, aby nás dnes prázdny hrob vyrušil. Ako ženy, ktoré našli odvalený kameň. Ako Petra, ktorý najskôr pochybuje, aby sa potom čudoval. Želal by som si, aby prázdny hrob dnes vyrušil ľahostajných kresťanov. V dobrom.



Autor: Vladimír Štefanič