Odkedy som sa pres\u0165ahoval do h\u00f4r, zvykol som si u\u017e, \u017ee na dvore ob\u010das vid\u00edm srny, l\u00ed\u0161ky, jelenice alebo jele\u0148a. Ob\u010das im po zotmen\u00ed svietim baterkou do o\u010d\u00ed. Oni potom svietia na m\u0148a o\u010dami, \u010do \u017eiaria ako sv\u00e4toj\u00e1nske mu\u0161ky.<\/p>\n\n\n\n
U\u017e nieko\u013eko mesiacov mi na kopec za farou chodievaj\u00fa dve srny. Najsk\u00f4r matka so svoj\u00edm odrasten\u00fdm ml\u00e1\u010fa\u0165om. Ur\u010dite vedia, \u017ee nie som po\u013eovn\u00edk a predsa ich plachos\u0165 mi dosia\u013e nikdy nedovolila d\u00edva\u0165 sa na ne zbl\u00edzka.<\/p>\n\n\n\n
Spo\u010diatku som si myslel, \u017ee na l\u00faku nad farou chodievaj\u00fa v t\u00fa ist\u00fa hodinu. Skoro r\u00e1no alebo kr\u00e1tko pred zotmen\u00edm. M\u00fdlil som sa v\u0161ak. Stretli sme sa u\u017e aj na prav\u00e9 poludnie.<\/p>\n\n\n\n
Najsk\u00f4r som ich pozoroval iba spoza okna. Ako zlodej.<\/p>\n\n\n\n
Nesk\u00f4r som sa odv\u00e1\u017eil poodch\u00fdli\u0165 dvere. Uk\u00e1zal som sa im a dal im z tv\u00e1re do tv\u00e1re najavo, \u017ee ich potichu sledujem u\u017e dlh\u0161\u00ed \u010das. Ke\u010f si ma v\u0161imli, zutekali.<\/p>\n\n\n\n
Urobil som to nieko\u013ekokr\u00e1t. Nakoniec mi dovolili, aby som sa na ne d\u00edval spoza dver\u00ed, hoci vedeli, \u017ee ich sledujem. Bral som to ako \u00fastretov\u00e9 gesto n\u00e1\u0161ho tajomn\u00e9ho priate\u013estva. Samozrejme som si dom\u00fd\u0161\u013eal.<\/p>\n\n\n\n
Tak som sa odv\u00e1\u017eil vyjs\u0165 na dvor. Raz. Dvakr\u00e1t. Nieko\u013ekokr\u00e1t. V\u017edy zutekali, len \u010do som prekro\u010dil prah dver\u00ed.<\/p>\n\n\n\n
Pred t\u00fd\u017ed\u0148om som ich zbadal znova. Na prav\u00e9 poludnie. Najsk\u00f4r som ich pozoroval spoza okien. Potom som odch\u00fdlil dvere. Hne\u010f si ma v\u0161imli. Pokojne vyhrab\u00e1vali korienky spod snehu. Odhodlal som sa op\u00e4\u0165 vyst\u00fapi\u0165 na dvor, hoci som riskoval, \u017ee sa znova rozbehn\u00fa do divo\u010diny. Dvihli hlavy. Jedna sa mi d\u00edvala do o\u010d\u00ed. No po chv\u00edli sa op\u00e4\u0165 tv\u00e1rila, akoby som tam nebol. Dovolili mi dokonca, aby som sa pre\u0161iel po dvore. Nieko\u013eko metrov pod nimi. Vedeli o mne, a predsa nezutekali. A tak som si ich kone\u010dne obzrel zbl\u00edzka.<\/p>\n\n\n\n
Trvalo dlh\u00e9 mesiace, k\u00fdm mi dali \u0161ancu pribl\u00ed\u017ei\u0165 sa, lebo som bol tich\u00fd.<\/p>\n\n\n\n
![\"\"](\"https:\/\/vladkostefanic.com\/_files\/200000512-8e4fe8f475\/_VS95920.jpg\")
<\/figure><\/div>\n\n\n\nBlahoslaven\u00ed tich\u00ed.<\/p>\n\n\n\n
Nie ml\u010danliv\u00ed, nem\u00fd\u013eme sa, ale tich\u00ed.<\/p>\n\n\n\n
Tich\u00ed s\u00fa t\u00ed, \u010do nepla\u0161ia krehk\u00e9 a plach\u00e9 du\u0161e, ktor\u00fdch je svet pln\u00fd. <\/p>\n\n\n\n
Tich\u00ed s\u00fa t\u00ed, ktor\u00ed dovolia krehk\u00fdm, aby sa pribl\u00ed\u017eili, priatelili a nechali sa uzdravi\u0165.\u00a0<\/p>\n\n\n\n