![\"\"](\"https:\/\/vladkostefanic.com\/_files\/200000566-819888198b\/_VS97664.jpeg\")
<\/figure><\/div>\n\n\n\nVe\u013ek\u00fd strieborn\u00fd mesiac menil noc na de\u0148. Sedel som na brehu rieky, ale rieku som nevidel. Hne\u010f na jej brehu, takmer z vody, sa k nebu na\u0165ahovala vysok\u00e1 dreven\u00e1 stena. Spoza plota ku mne prich\u00e1dzali tlmen\u00e9 detsk\u00e9 hlasy. Vedel som, \u017ee za n\u00edm je rieka. A deti. Najsk\u00f4r na druhom brehu. Nevedel som v\u0161ak, \u010di je za n\u00edm most, ktor\u00fdm by som sa dostal na druh\u00fa stranu. A pl\u00e1va\u0165 som sa nikdy nenau\u010dil.<\/p>\n\n\n\n
„Najsk\u00f4r v\u0161ak mus\u00edm prejs\u0165 cez t\u00fa stenu,“ rozhodol som sa.<\/p>\n\n\n\n
Postavil som sa na nohy. Dreven\u00e9 brvn\u00e1 boli ulo\u017een\u00e9 na seba ako kocky lega. A ka\u017ed\u00e1 z nich mala svoje meno.<\/p>\n\n\n\n
Na najvy\u0161\u0161om brvne bolo v\u00e1pnom nap\u00edsan\u00e9: ohov\u00e1ranie.<\/p>\n\n\n\n
Hne\u010f som si spomenul na v\u0161etky tie re\u010di, ktor\u00fdmi som ubli\u017eoval. R\u00e1d som pou\u017e\u00edval jazyk na obhajobu svojich slabost\u00ed t\u00fdm, \u017ee som rozpr\u00e1val o slabostiach svojich najbli\u017e\u0161\u00edch. Pri\u0161lo mi to \u013e\u00fato. Nemusel som tak robi\u0165.<\/p>\n\n\n\n
Len \u010do som v my\u0161lienkach o\u013eutoval v\u0161etky vysloven\u00e9 klamstv\u00e1 a zbyto\u010dn\u00e9 pravdy o priate\u013eoch, brvno s ohov\u00e1ran\u00edm sa rozsypalo na prach.<\/p>\n\n\n\n
Na \u010fal\u0161om bolo v\u00e1pnom nap\u00edsan\u00e9: klamstvo. \u00c1no, aj som klamal a ve\u013ea.<\/p>\n\n\n\n
Boli tam aj in\u00e9 brvn\u00e1: nel\u00e1ska, hnev, lenivos\u0165, zmyselnos\u0165 a mnoh\u00e9 in\u00e9.<\/p>\n\n\n\n
Pri ka\u017edom som sa zastavil. Bol som v tom namo\u010den\u00fd a\u017e po u\u0161i. Boli to stopy m\u00f4jho pr\u00edbehu. Moja osobn\u00e1 hist\u00f3ria. Moje falo\u0161n\u00e9 \u00faspechy, ktor\u00e9 sa mi postupne odha\u013eovali ako zlyhania.<\/p>\n\n\n\n
Vyslovil som ich v\u0161etky. A dreven\u00e1 stena sa postupne menila na prach. Zrazu som videl rieku a potom aj druh\u00fd breh. Napokon aj deti, ktor\u00e9 na m\u0148a k\u00fdvali z druhej strany, len nech u\u017e idem, \u010d\u00edm sk\u00f4r, medzi ne. Vyzerali ako tie ove\u010dky, \u010do sa nikdy nestratili a nepotrebovali pok\u00e1nie.<\/p>\n\n\n\n
Pribl\u00ed\u017eil som sa k rieke. D\u00edval som sa hore i dole po pr\u00fade, ale most som nevidel. Ke\u010f\u017ee som nevedel pl\u00e1va\u0165, za\u010d\u00ednal som pochybova\u0165, \u010di sa k nim v\u00f4bec dostanem.<\/p>\n\n\n\n
„Sk\u00fas to po vode,“ kri\u010dali na m\u0148a deti, „most ti nepom\u00f4\u017ee, sk\u00fas to len tak, bos\u00fd…“<\/p>\n\n\n\n
Zapochyboval som. Bos\u00fd?<\/p>\n\n\n\n
Nikdy som na z\u00e1zraky neveril. Ako m\u00f4\u017ee \u010dlovek chodi\u0165 po vode, aby sa neutopil?<\/p>\n\n\n\n
Tie deti ma v\u0161ak povzbudzovali, akoby sme boli priate\u013emi odjak\u017eiva. Akoby sme boli v\u0161etci rodina, v\u0161etci bratia a sestry.<\/p>\n\n\n\n
Vyzul som si top\u00e1nky a urobil prv\u00fd krok. Bolo to z\u00e1zra\u010dn\u00e9.<\/p>\n\n\n\n
Ani si nepam\u00e4t\u00e1m, ako som sa dostal na breh. Pam\u00e4t\u00e1m si iba, \u017ee potom sa na m\u0148a hodili deti. Obj\u00edmali ma a v\u00fdskali, akoby sa ma nevedeli do\u010dka\u0165 roky.<\/p>\n\n\n\n
A ja som vtedy pochopil, \u010do to znamen\u00e1, \u017ee na druhom brehu bude v\u00e4\u010d\u0161ia rados\u0165 nad jedn\u00fdm, \u010do rob\u00ed pok\u00e1nie, ako nad t\u00fdmi, \u010do pok\u00e1nie nepotrebuj\u00fa…<\/p>\n\n\n\n
Nezabudnime na to, ke\u010f sa postav\u00edme do radu predviano\u010dnej spovede.<\/p>\n\n\n\n