![\"\"](\"https:\/\/vladkostefanic.com\/_files\/200000565-86b0186b03\/_VS97660.jpeg\")
<\/figure><\/div>\n\n\n\nBabi\u010dka. Syn si ju vzal k sebe, ke\u010f stratila sily a viac sa nedok\u00e1zala o seba postara\u0165 sama. Z mesta na dedinu. Z vlastn\u00e9ho do cudzieho. Z ve\u013ek\u00e9ho bytu do malej izby.<\/p>\n\n\n\n
Chodieval som ju spoveda\u0165, k\u00fdm b\u00fdvala v meste, aj potom, ke\u010f sa pres\u0165ahovala na dedinu.<\/p>\n\n\n\n
„C\u00edtim sa tu tak cudzo,“ povedala mi raz po spovedi. V o\u010diach mala slzy.<\/p>\n\n\n\n
„Odstr\u010den\u00e1,“ dodala potichu.<\/p>\n\n\n\n
Bola zvyknut\u00e1 na svoj domov. Na svoju ob\u00fdva\u010dku, kde z hlbok\u00e9ho gau\u010da zvykla sledova\u0165 ve\u010dern\u00e9 spr\u00e1vy a v\u0161etko, \u010do nasledovalo po nich. Na svoju kuchy\u0148u, kde si sama varila. Na svoju sp\u00e1l\u0148u a v nej poste\u013e, kde kedysi sp\u00e1vala so svojim neboh\u00fdm man\u017eelom.<\/p>\n\n\n\n
Bola zvyknut\u00e1 na domov, ktor\u00fd bol pln\u00fd spomienok, pln\u00fd desa\u0165ro\u010d\u00ed \u017eivota.<\/p>\n\n\n\n
Bol v \u0148om duch jej man\u017eela, duch jej mladosti a det\u00ed, ktor\u00e9 pripravovala do \u017eivota. A teraz je to v\u0161etko pre\u010d. Ostala jej mal\u00e1 izba, do ktorej sa jej muselo zmesti\u0165 v\u0161etko: sp\u00e1l\u0148a i ob\u00fdva\u010dka, kni\u017enica i \u0161atn\u00edk.<\/p>\n\n\n\n
V\u00f4ne jej \u017eivota v\u0161ak ostali tam, v jej starom byte.<\/p>\n\n\n\n
Poznal som ten pr\u00edbeh. Jej a podobn\u00e9 pr\u00edbehy Betlehema.<\/p>\n\n\n\n
Jozef a M\u00e1ria. Bezdomovci. V cudzom meste a cudzom byte. Odstr\u010den\u00ed, ke\u010f\u017ee v hostinci pre nich nebolo miesto. Chudobn\u00ed, ke\u010f\u017ee v\u0161etko nechali za sebou, aby mohli putova\u0165 \u010falej… a\u017e do Egypta. Prenasledovan\u00ed. Bez priate\u013eov. Staraj\u00fa sa o nich cudz\u00ed \u013eudia. Pastieri a kr\u00e1li z v\u00fdchodu.<\/p>\n\n\n\n
„Betlehem,“ \u0161epkal som babi\u010dke s \u00fasmevom na tv\u00e1ri, „toto je v\u00e1\u0161 Betlehem…“<\/p>\n\n\n\n
D\u00edvala sa na m\u0148a prekvapene.<\/p>\n\n\n\n
„Betlehem je miesto,“ vysvet\u013eoval som jej jednoducho, „kde ni\u010doho nie je dos\u0165… ani majetku, ani domova, ani priate\u013eov… ni\u010doho tam nie je dos\u0165, iba toho mal\u00e9ho die\u0165a\u0165a, Je\u017ei\u0161ka… a jeho l\u00e1sky… toho tam je dos\u0165!“<\/p>\n\n\n\n
Usmiala sa. Pochopila hne\u010f.<\/p>\n\n\n\n
„Toto je m\u00f4j Betlehem,“ prik\u00fdvla a natiahla ku mne ruku, „a vy ste tak\u00e1 hviezda, v\u0161ak?“<\/p>\n\n\n\n
Rozosmial som sa. Vraj Betlehemsk\u00e1 hviezda.<\/p>\n\n\n\n
Lep\u0161\u00ed viano\u010dn\u00fd vin\u0161 by som s\u00e1m nevymyslel: len aby sme po\u010das Vianoc, ba cez cel\u00fd n\u00e1\u0161 \u017eivot, boli tak\u00fdmi betlehemsk\u00fdmi hviezdami, \u010do straten\u00fdm, osamel\u00fdm a odstr\u010den\u00fdm ukazuj\u00fa ich vlastn\u00fd, osobn\u00fd Betlehem, uprostred ktor\u00e9ho sa na nich usmieva Boh v tv\u00e1ri die\u0165a. <\/p>\n\n\n\n