![\"\"](\"https:\/\/vladkostefanic.com\/_files\/200000583-999de999e1\/_VS97408.jpeg\")
<\/figure><\/div>\n\n\n\nUpravil som si r\u00fa\u0161ko a vy\u0161iel na ulicu. Vedel som, \u017ee far\u00e1r bude r\u00e1no v kostole. Hl\u00e1sili to v\u010dera v rozhlase. Cel\u00fd t\u00fd\u017ede\u0148, a\u017e do ve\u013ekej noci tam bude chodieva\u0165. Do svojej skr\u00fd\u0161e. A ja viem, ke\u010f\u017ee to nechal vykri\u010da\u0165 na cel\u00fa dedinu, v ktor\u00fd de\u0148 kedy.<\/p>\n\n\n\n
Pre\u0161iel som cez ulicu a\u017e ku kostolu. Otvoril som br\u00e1ni\u010dku a po pieskovcovej dla\u017ebe som potichu kr\u00e1\u010dal k ve\u013ek\u00fdm, star\u00fdm dver\u00e1m, ktor\u00fdmi zvykli chodieva\u0165 do far\u00e1rovej skr\u00fd\u0161e babi\u010dky. Dnes nechodia. S\u00fa doma. Maj\u00fa karant\u00e9nu. V\u0161etci seniori ju maj\u00fa.<\/p>\n\n\n\n
Polo\u017eil som stol\u010dek k dver\u00e1m a vy\u0161tveral som sa hore. E\u0161te nie som tak vysok\u00fd, aby som na k\u013e\u00fa\u010dov\u00fa dierku dosiahol bez neho. Ani ke\u010f sa postav\u00edm na \u0161pi\u010dky.<\/p>\n\n\n\n
Bol som zvedav\u00fd, \u010do cez \u0148u uvid\u00edm. Tak zvedav\u00fd, \u017ee som po\u010dul, ako mi v hrudi trepe srdce. Rukou som sa dr\u017eal k\u013eu\u010dky, len aby som nespadol. Jedno oko som pri\u017em\u00faril a druh\u00e9 prilo\u017eil k diere vo dver\u00e1ch.<\/p>\n\n\n\n
Far\u00e1r vyzeral… teda… \u010dudne, ve\u013emi \u010dudne.<\/p>\n\n\n\n
\u0160irok\u00e1 a dlh\u00e1 \u010derven\u00e1 plachta na \u0148om visela ako na plachetnici. V ruk\u00e1ch dr\u017eal ve\u013ek\u00fd palmov\u00fd list. A bl\u00ed\u017eil sa ku mne. Zadr\u017eal som dych.<\/p>\n\n\n\n
„\u010co ak ide otvori\u0165 dvere?“ napadlo mi. Len\u017ee to on nem\u00f4\u017ee. Kostol mus\u00ed by\u0165 zatvoren\u00fd. Aj far\u00e1r mus\u00ed posl\u00facha\u0165.<\/p>\n\n\n\n
Bol u\u017e takmer pri mne, delili n\u00e1s iba tie dreven\u00e9 dvere, ke\u010f sa oto\u010dil a kr\u00e1\u010dal nasp\u00e4\u0165 na opa\u010dn\u00fa stranu kostola. M\u00e1val tou palmou, akoby okolo neho poletovali muchy.<\/p>\n\n\n\n
„Hosana synovi D\u00e1vidovmu,“ bl\u00faznil far\u00e1r a odh\u00e1\u0148al palmou od seba hmyz.<\/p>\n\n\n\n
„Syn D\u00e1vidov? Hm…,“ nerozumel som, o kom hovor\u00ed, ke\u010f\u017ee v na\u0161ej dedine \u017eiadneho D\u00e1vida nem\u00e1me. A teda ani jeho syna.<\/p>\n\n\n\n
„A \u010do znamen\u00e1 hosana?“ h\u00fatal som, ke\u010f\u017ee som tak\u00e9 slovo jak\u017eiv nepo\u010dul. „Keby vravel \u010dokol\u00e1da synovi D\u00e1vidovmu, tomu by som e\u0161te rozumel…“<\/p>\n\n\n\n
„Hej!“ zakri\u010dal na m\u0148a niekto spoza chrbta. Hne\u010f som sa vystrel a oto\u010dil k ulici. Vyzeral som na tom stol\u010deku, so zahanben\u00fdm poh\u013eadom, ako tie sochy vo vn\u00fatri kostola.<\/p>\n\n\n\n
„Dobr\u00fd,“ pozdravil som uja Jura. Sklopil som zrak a opatrne zi\u0161iel na zem.<\/p>\n\n\n\n
„Naveky amen,“ odpovedal mi \u010dudne a pokra\u010doval v ceste, akoby ma ani nebol videl. A smial sa.<\/p>\n\n\n\n
„D\u00fafam, \u017ee to hne\u010f nevytr\u00fabi mojej mame,“ posadil som sa zahanbene na stol\u010dek a chv\u00ed\u013eu som tam sedel, akoby som bol str\u00e1\u017ecom far\u00e1rovej skr\u00fd\u0161e.<\/p>\n\n\n\n
Prem\u00fd\u0161\u013eal som nad t\u00fdm, \u010do som videl. Mu\u017ea v plachte a palmu v jeho ruk\u00e1ch.<\/p>\n\n\n\n
Mama mi hovorila, \u017ee v kostole b\u00fdva Boh. S\u00fa v \u0148om tie ve\u013ek\u00e9 kr\u00ed\u017ee, na ktor\u00fdch je Boh pribit\u00fd. A tak mi napadlo, \u017ee sa far\u00e1r pred n\u00edm predv\u00e1dza. Kr\u00fati tou palmou, aby ho Boh videl.<\/p>\n\n\n\n
„Alebo…,“ zv\u00e1\u017enel som. „\u010co ak chce far\u00e1r Boha vyhna\u0165 z toho kostola do sveta? Nah\u00e1\u0148a ho tou palmou, aby ho poslal von, na ten v\u00edrus!“<\/p>\n\n\n\n
A mo\u017eno rob\u00ed jedno aj druh\u00e9: Vol\u00e1 ho, h\u013ead\u00e1 ho a potom posiela medzi \u013eud\u00ed, aby im pomohol. Moja stark\u00e1 predsa v\u017edy hovor\u00ed, \u017ee far\u00e1ri sa modlia, aby sme sa my nemuseli.<\/p>\n\n\n\n
Modl\u00ed sa. To by mi u\u017e potom d\u00e1valo zmysel aj to cudzie slovo.<\/p>\n\n\n\n
„Hosana synovi D\u00e1vidovmu,“ zopakoval som v duchu, akoby to bolo zakl\u00ednadlo v jazyku, ktor\u00e9mu rozumie iba far\u00e1r a jeho Boh. P\u00e1\u010dilo sa mi to. Boli to prv\u00e9 slov\u00e1 v mojom \u017eivote, o ktor\u00fdch som si bol ist\u00fd, \u017ee ich Boh po\u010duje.<\/p>\n\n\n\n
„Hosana synovi D\u00e1vidovmu,“ zopakoval som, „hosana, po\u010duje\u0161 ma? To som ja, Jergu\u0161!“ zatvoril som o\u010di a prv\u00fdkr\u00e1t v \u017eivote som si \u017eelal, aby bol Boh skuto\u010dn\u00fd.\u00a0<\/p>\n\n\n\n