![\"\"](\"https:\/\/vladkostefanic.com\/_files\/200000588-b3d63b3d66\/PIA.jpeg\")
<\/figure><\/div>\n\n\n\nPre\u0161iel som okolo dver\u00ed kostola a\u017e za roh, kde som v\u010dera nechal stol\u010dek. Nebudem ho predsa vl\u00e1\u010di\u0165 de\u0148 \u010do de\u0148 so sebou. Spo\u010diatku som v\u00e1hal, \u010di ho niekto nevezme, ale pri kostole sa nekradne. Aspo\u0148 som tomu veril.<\/p>\n\n\n\n
Zastal som a znova som sa obzeral okolo seba. Nikoho som nevidel a predsa som mal pocit, \u017ee ma niekto sleduje. Mus\u00ed. Teraz to u\u017e viem. Na stol\u010deku bol toti\u017e ko\u0161\u00edk, v \u0148om k\u00fasok chleba a ved\u013ea ko\u0161\u00edka poh\u00e1r s \u010distou vodou. Chlieb a voda.<\/p>\n\n\n\n
Spomenul som si na stark\u00fa. To ona vravela, \u017ee na Ve\u013ek\u00fd piatok ni\u010d neje a nepije. Iba ten chlieb a \u010dist\u00fa vodu.<\/p>\n\n\n\n
„Nie, ona by to sem nenosila,“ bol som si ist\u00fd. Kto teda?<\/p>\n\n\n\n
Ke\u010f som sa jej p\u00fdtal, pre\u010do iba chlieb a vodu, odpovedala mi tak… po svojom.<\/p>\n\n\n\n
„Na Ve\u013ek\u00fd piatok jeme iba to, \u010do v ten de\u0148 jedol p\u00e1n Je\u017ei\u0161,“ k\u00fdvala hlavou, akoby tomu verila a tajomne dodala, „v\u0161etci by sme mali chcie\u0165 by\u0165 ako Je\u017ei\u0161…“<\/p>\n\n\n\n
Ml\u010dal som a pochyboval, ve\u010f odkia\u013e by mohla vedie\u0165, \u010do Je\u017ei\u0161 jedol na Ve\u013ek\u00fd piatok?<\/p>\n\n\n\n
Vzal som ko\u0161\u00edk a polo\u017eil ho na zem. Rovnako poh\u00e1r. Pritla\u010dil som stol\u010dek ku dver\u00e1m kostola, pozorne som preletel poh\u013eadom okolie a cestu, a vysko\u010dil som hore. Pritla\u010dil som sa ku k\u013e\u00fa\u010dovej dierke a nakukol dnu. Zadr\u017eal som dych.<\/p>\n\n\n\n
„\u010co ten far\u00e1r zasa vystr\u00e1ja?“ neveril som vlastn\u00fdm o\u010diam.<\/p>\n\n\n\n
Znova mal na sebe t\u00fa dlh\u00fa a \u0161irok\u00fa \u010derven\u00fa plachtu. Nebol v\u0161ak za stolom. Neprech\u00e1dzal sa ani medzi lavicami a nem\u00e1val palmami. Ml\u010dal. A \u010duduj sa svete… le\u017eal na bruchu, na zemi pod t\u00fdm ve\u013ek\u00fdm kame\u0148om a spal. Aspo\u0148 som si myslel, \u017ee sp\u00ed, ve\u010f bol prikryt\u00fd tou ve\u013ekou \u010dervenou plachtou, aby mu nebola zima. Tr\u010dali mu spod nej iba \u010dierne top\u00e1nky.<\/p>\n\n\n\n
„Mo\u017eno tu je odv\u010dera,“ napadlo mi. Mo\u017eno sem chodieva spa\u0165 pravidelne. Aj ja, ak by som mal svoj vlastn\u00fd bunker, tie\u017e by som v \u0148om chcel ob\u010das spa\u0165.<\/p>\n\n\n\n
Zrazu som za\u010dul hlasy z ulice. R\u00fdchlo som zosko\u010dil na zem a zmizol za rohom.<\/p>\n\n\n\n
Hlasy silneli. Bol to krik. Deti sa h\u00e1dali o loptu, najsk\u00f4r i\u0161li z ihriska.<\/p>\n\n\n\n
„Zobudia far\u00e1ra,“ napadlo mi. „Dobre, \u017ee ho zobudia,“ te\u0161il som sa.<\/p>\n\n\n\n
Sedel som tam e\u0161te chv\u00ed\u013eu. Trikr\u00e1t som s\u00edce vstal a nakukol spoza rohu na ulicu, len\u017ee t\u00e1 ani raz nebola pr\u00e1zdna. Znova som videl Jura. A deti. A nejak\u00e9 \u017eeny.<\/p>\n\n\n\n
Ke\u010f sa ulica op\u00e4\u0165 upokojila, vr\u00e1til som sa k dver\u00e1m. Natiahol som si r\u00fa\u0161ko a\u017e pod o\u010di. Mo\u017eno som si myslel, \u017ee ma v tej maske teraz nespozn\u00e1 ani Juro, ak by i\u0161iel znova okolo.<\/p>\n\n\n\n
Naklonil som sa ku k\u013e\u00fa\u010dovej dierke. Far\u00e1r u\u017e bol hore. A nielen on. Hore bol aj ten mu\u017e, o ktorom stark\u00e1 vravela, \u017ee ho ukri\u017eovali kv\u00f4li n\u00e1m.<\/p>\n\n\n\n
Far\u00e1r st\u00e1l pred olt\u00e1rom a v ruk\u00e1ch dr\u017eal kr\u00ed\u017e.<\/p>\n\n\n\n
„H\u013ea, drevo kr\u00ed\u017ea,“ spieval… teda… sna\u017eil sa spieva\u0165.<\/p>\n\n\n\n
Drevo kr\u00ed\u017ea. Dr\u017eal ho nad hlavou ako z\u00e1stavu. Nem\u00e1val s n\u00edm, ako to robil s palmou. Iba ho dr\u017eal. Aby ho bolo vidno. Ukazoval ho pr\u00e1zdnym laviciam.<\/p>\n\n\n\n
„Ukazuje ho a nik ho nevid\u00ed,“ napadlo mi. „Nik. Iba ja…“<\/p>\n\n\n\n
„\u010co ak ho ukazuje mne? Iba mne?“ vystra\u0161ila ma t\u00e1 predstava. To by potom vedel, \u017ee som nalepen\u00fd za dverami na k\u013e\u00fa\u010dovej dierke.<\/p>\n\n\n\n
Bez rozm\u00fd\u0161\u013eania som zosko\u010dil na zem, schmatol stol\u010dek a zamieril r\u00fdchlo za roh. Posadil som sa na zem. Zrak mi padol na ko\u0161\u00edk s chlebom.<\/p>\n\n\n\n
„\u010co ak ho tu nechal far\u00e1r?“ \u00fapenlivo som prem\u00fd\u0161\u013eal, akoby som musel na v\u0161etko n\u00e1js\u0165 odpove\u010f hne\u010f. „\u010co ak o mne vie? A \u010do ak ten kr\u00ed\u017e naozaj ukazoval mne? Iba mne?“<\/p>\n\n\n\n
Prudko som vstal a rozbehol sa domov. Nep\u00e1\u010dili sa mi tie my\u0161lienky.<\/p>\n\n\n\n
„Kr\u00ed\u017e je predsa pre v\u0161etk\u00fdch,“ vedel som u\u017e od starkej. „Nem\u00f4\u017ee by\u0165 iba m\u00f4j. Nem\u00f4\u017ee by\u0165 iba pre m\u0148a,“ letel som domov ako vetro\u0148 a myslel na to, \u010do v\u0161etko mi stark\u00e1 o \u0148om vravela.<\/p>\n\n\n\n
„Je\u017ei\u0161 na \u0148om zomrel za v\u0161etk\u00fdch,“ vravievala. A mne to bolo v\u017edy jedno. Beztak som tomu nerozumel. U n\u00e1s doma sa tak nerozpr\u00e1va. U n\u00e1s sa nemodl\u00ed. U n\u00e1s na stene kr\u00ed\u017e nevis\u00ed. U n\u00e1s doma za nikoho ten mu\u017e nezomrel!<\/p>\n\n\n\n
„U n\u00e1s doma,“ zastal som a povedal zrazu nahlas, „u n\u00e1s doma zomrel za m\u0148a…“<\/p>\n\n\n\n
Neviem, odkia\u013e sa t\u00e1 my\u0161lienka vzala. A mo\u017eno som jej ani s\u00e1m celkom nerozumel. Mo\u017eno za to mohol ten obraz, ktor\u00fd mi ostal v mysli ako pe\u010da\u0165 na papieri. Far\u00e1r a kr\u00ed\u017e nad hlavou, ktor\u00fd nevid\u00ed nik. Iba ja, spoza k\u013e\u00fa\u010dovej dierky.<\/p>\n\n\n\n