![\"\"](\"https:\/\/vladkostefanic.com\/_files\/200000589-d9790d9793\/SOB.jpeg\")
<\/figure><\/div>\n\n\n\nV kostole bola tma. Nehoreli ani svetl\u00e1 ani sviece. Iba jedna.<\/p>\n\n\n\n
Far\u00e1r mal na sebe nov\u00fa plachtu, zlat\u00fa, s ve\u013ek\u00fdm bielym kr\u00ed\u017eom vy\u0161it\u00fdm na chrb\u00e1te. Videl som to aj v tme, ke\u010f\u017ee bol bl\u00edzko pri dver\u00e1ch a v ruk\u00e1ch dr\u017eal sviecu. Kr\u00e1\u010dal uli\u010dkou pomedzi pr\u00e1zdne lavice k tej ve\u013ekej skale na opa\u010dnom konci kostola.<\/p>\n\n\n\n
„Kristus, svetlo sveta,“ dvihol sviecu nad hlavu a zaspieval.<\/p>\n\n\n\n
Hosana. Drevo kr\u00ed\u017ea. Svetlo sveta.<\/p>\n\n\n\n
„Kto m\u00e1 tomu rozumie\u0165?“ spomenul som si na v\u0161etky tie \u010dudn\u00e9 slov\u00e1, ktor\u00e9 som z jeho \u00fast za posledn\u00e9 dni po\u010dul.<\/p>\n\n\n\n
Znova pou\u017e\u00edva ten \u010dudn\u00fd jazyk, ktor\u00e9mu rozumie iba on a Boh. Modl\u00ed sa. K\u0148azi tak robia. Stark\u00e1 mi to vravela.<\/p>\n\n\n\n
Nemal som ve\u013ea \u010dasu. R\u00e1d by som ostal dlh\u0161ie, ale v ruk\u00e1ch som mal ta\u0161ku s chrenom. Mus\u00edm ho zanies\u0165 starkej a vr\u00e1ti\u0165 sa domov sk\u00f4r, ne\u017e mama po\u0161le otca, aby ma i\u0161iel h\u013eada\u0165.<\/p>\n\n\n\n
Zosko\u010dil som zo stol\u010deka a schoval som ho za roh kostola.<\/p>\n\n\n\n
„Svetlo sveta,“ po\u010dul som far\u00e1ra spieva\u0165 znova.<\/p>\n\n\n\n
„Svetlo sveta je slnko,“ napadlo mi sk\u00f4r, ne\u017e som sa rozbehol hore ulicou.<\/p>\n\n\n\n
Do mysle sa mi votrel obraz zo v\u010dera. Kr\u00ed\u017e, ktor\u00fd mi ukazoval far\u00e1r. A dnes, tak ako dr\u017eal v\u010dera kr\u00ed\u017e, dr\u017e\u00ed t\u00fa sviecu. Znova ju ukazuje. A znova iba mne.<\/p>\n\n\n\n
„V\u010dera drevo kr\u00ed\u017ea, dnes svetlo sveta,“ opakoval som si v duchu cestou ku starkej. „Kr\u00ed\u017e a svetlo. Kr\u00ed\u017e a svetlo,“ sna\u017eil som sa rozl\u00fasknu\u0165 tie slov\u00e1, akoby v nich bola ukryt\u00e1 h\u00e1danka sveta.<\/p>\n\n\n\n
Zab\u00fachal som starkej na dvere, zavesil som ta\u0161ku s chrenom na k\u013eu\u010dku a podi\u0161iel som pod okno. Tak sme boli dohodnut\u00ed. Dvere u\u017e neotv\u00e1ra, iba okno.<\/p>\n\n\n\n
„Doniesol si chren?“ vykukla von. Prik\u00fdvol som.<\/p>\n\n\n\n
„Pri\u0161iel si s\u00e1m?“ p\u00fdtala sa viac. Prik\u00fdvol som.<\/p>\n\n\n\n
„A baterku m\u00e1\u0161?“ p\u00fdtala sa pr\u00edsne, akoby vopred poznala odpove\u010f. Neprik\u00fdvol som.<\/p>\n\n\n\n
Stratila sa za oknom, aby mi o chv\u00ed\u013eu z v\u00fd\u0161ky pod\u00e1vala baterku.<\/p>\n\n\n\n
„Tu m\u00e1\u0161, vonku je u\u017e tma,“ kukala do dia\u013eky na tmav\u00e9 ulice.<\/p>\n\n\n\n
„\u010eakujem,“ zapol som ju a hne\u010f aj vypol. Zapol. Vypol. Fungovala. „Baterka, svetlo sveta,“ hundral som si popod nos slovami, ktor\u00e9 som po\u010dul od far\u00e1ra.<\/p>\n\n\n\n
„Dala som tam nov\u00e9 baterky, nemali by sa ti cestou vybi\u0165,“ chv\u00e1lila sa cez okno, \u017ee mysl\u00ed na v\u0161etko. Stark\u00e9 tak robia.<\/p>\n\n\n\n
Vybi\u0165. To slovo ma zaujalo.<\/p>\n\n\n\n
„Baterka nem\u00f4\u017ee by\u0165 svetlom sveta,“ d\u00edval som sa do r\u00fak. Znova som ju zapol. A vypol. Zapol. Vypol. Zapol. Vypol.<\/p>\n\n\n\n
„Nerob to,“ napom\u00ednala ma stark\u00e1.<\/p>\n\n\n\n
„Vybij\u00fa sa, v\u0161ak?“ dvihol som k nej hlavu a zasvietil som jej do o\u010d\u00ed.<\/p>\n\n\n\n
Vybij\u00fa. Baterky sa vybij\u00fa. V\u0161etko sa raz vybije. V\u0161etko pokaz\u00ed. V\u0161etko zlom\u00ed. Ni\u010d nie je nav\u017edy na svete. Ni\u010d.<\/p>\n\n\n\n
„Kristus, svetlo sveta,“ spomenul som si na far\u00e1ra v zlatej plachte a jeho spev. V ruk\u00e1ch dr\u017eal sviecu. Dvihol ju nad hlavu a v\u0161etk\u00fdm – mne za k\u013e\u00fa\u010dovou dierkou, aj t\u00fdm nepr\u00edtomn\u00fdm – zvestoval svetlo, ktor\u00e9…<\/p>\n\n\n\n
„Kr\u00ed\u017e a svetlo,“ uvedomil som si zrazu, \u017ee mo\u017eno pozn\u00e1m odpove\u010f na h\u00e1danku sveta. „Kr\u00ed\u017e je tma,“ tuho som prem\u00fd\u0161\u013eal. „A ten mu\u017e na kr\u00ed\u017ei je svetlo,“ ve\u013emi som t\u00fa\u017eil odhali\u0165 to tajomstvo, „svetlo, ktor\u00e9 poraz\u00ed tmu,“ zhlboka som sa nad\u00fdchol, akoby som na to kone\u010dne pri\u0161iel.<\/p>\n\n\n\n
Kr\u00ed\u017e je tma. Kristus je svetlo. Ale ako?<\/p>\n\n\n\n
„Lebo on nie je ako baterky,“ otvoril som do\u0161iroka o\u010di a \u00fasta, „on nie je ako v\u0161etko ostatn\u00e9 na zemi,“ te\u0161il som sa v duchu, \u017ee som rozl\u00faskol h\u00e1danku sveta, „nikdy sa nezlom\u00ed a nikdy nepokaz\u00ed, ve\u010f u\u017e st\u00e1ro\u010dia svieti \u010dloveku na zemi…“<\/p>\n\n\n\n
Z my\u0161lienok ma vytrhlo zvonenie jej mobilu.<\/p>\n\n\n\n
„V dolin\u00e1\u00e1\u00e1\u00e1\u00e1ch,“ reval Ducho\u0148 na cel\u00fd dvor.<\/p>\n\n\n\n
„Cho\u010f u\u017e!“ kri\u010dala na m\u0148a stark\u00e1. „To bude tvoja mama. Poviem jej, \u017ee u\u017e ide\u0161,“ zatvorila okno, zatiahla z\u00e1clonu a vypla Ducho\u0148a.<\/p>\n\n\n\n
Zasvietil som si baterkou na cestu a vydal som sa dolu kopcom domov.<\/p>\n\n\n\n
„E\u0161te\u017ee neb\u00fdvam \u010faleko,“ usmieval som sa v duchu. Na t\u00fa cestu mi baterky posta\u010dia. Na t\u00fa kr\u00e1tku cestu \u00e1no. Na tie dlh\u0161ie, to u\u017e by bol probl\u00e9m.<\/p>\n\n\n\n
„Ak by som chcel baterku, aby mi vydr\u017eala na cel\u00fd \u017eivot,“ st\u00e1le som sa usmieval, akoby som objavil Ameriku, „tak\u00e1 veru neexistuje…“<\/p>\n\n\n\n
Na cel\u00fd \u017eivot baterky nie s\u00fa. Baterky nie.<\/p>\n\n\n\n
Ale je svetlo, ktor\u00e9 svieti u\u017e st\u00e1ro\u010dia. A svieti pre ka\u017ed\u00e9ho. Svetlo sveta, o ktorom spieval ten far\u00e1r v pr\u00e1zdnom a tmavom kostole.<\/p>\n\n\n\n
„Kristus, svetlo sveta,“ po\u010dul som jeho hlas, akoby to bol spieval znova.<\/p>\n\n\n\n