Neviem si predstaviť, že by som každú nedeľu ráno chodieval do kina na ten istý film. Aj keby to bol môj najobľúbenejší film, dám ruku do ohňa, že po dvoch týždňoch by ma to prestalo baviť.

Viem si však predstaviť, že každú nedeľu chodievam do kostola, aj keď sa jedna omša od druhej skoro vôbec nelíšia. Robievam tak roky. A nie je to nuda. A tak sa pýtam prečo?

Pozrel som sa bližšie na Petra, tak ako ho opisuje evanjelista Ján v príbehoch, ktoré opisujú, čo sa dialo po tom, čo Ježiš vstal z mŕtvych.

Ježiš sa im ukáže prvý raz. Všetkým, okrem Tomáša. Ukáže sa im v spoločenstve. Radujú sa, že vstal z mŕtvych. Je tam aj Peter. V dave. V spoločenstve.

Potom sa im ukáže druhý raz. Ponúkne svoju bok a diery po klincoch na rukách, aby do nich Tomáš vložil svoje prsty. Len aby nebol neveriaci, ale veriaci. Je tam aj Peter. V spoločenstve.

A potom Ján opisuje, ako sa Peter rozhodne ísť chytať ryby. To, o čom mu Ježiš povedal, že už robiť nebude. Veď Peter Ježiša videl. Zažil ho v spoločenstve. A predsa mám pocit, že niečo nie je v poriadku. A tak sa im Ježiš ukáže tretí raz.

Znova sú v spoločenstve. Najedia sa spolu. A potom sa stane, čo Peter potreboval, aby sa stalo. Zažiť Ježiša nielen v spoločenstve, ale osobne.

„Máš ma rád?“ pýta sa Petra Ježiš, kým Peter povie, že Ježiš predsa vie všetko.

Až po tom osobnom stretnutí, je Peter schopný namiesto rýb loviť ľudí – tak ako to od neho Ježiš žiada od prvého stretnutia.

Snažím sa tomu rozumieť celý život. Vidieť Cirkev ako spoločenstvo ľudí, v ktorom môžem zažiť čosi osobné s Ježišom. Nestačí iba to spoločenstvo. Nestačí sa na Ježiša dívať z kúta, ako keby ma nevidel, nepoznal alebo nechcel vidieť.

Ak sa teda pýtam, prečo je v kostole nuda, mám na to jedno vysvetlenie: žijeme spoločenstvo bez osobného kontaktu s Ježišom.

Nedeľné spoločenstvo bude vždy nuda, kým sa pre mňa Ježiš nestane skutočnou osobou, ktorej dovolím so mnou prežívať každodennosť. Ako Peter, ktorý sa v tom spoločenstve okolo vzkrieseného najskôr necítil dobre ani prvý, ani druhý raz, keďže bol príliš ťažký. Plný seba, výčitiek a sebaľútosti. A toho sa človek nezbaví schovaný v spoločenstve, ale iba tvárou v tvár Ježišovi.

Autor: Vladimír Štefanič