Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti:Priateľu, postúp vyššie!

“Posadili ma do prvého radu,” povedal tónom, akoby ho práve menovali za prezidenta. A tvár mu žiarila ako mesiac v splne. Dvihol bradu a obzeral sa na všetky strany, aby ho všetci videli. Robil to tak okato, že aj Boh na nebi prerušil svoju každodennú robotu a díval sa na neho, akoby z toho vzrušenia a nadšenia musel na chvíľu zadržať dych.

“Do prvého radu, chápeš?” zopakoval.

“Chápem,” zamrmlal som. Bolo mi to jedno.

Pozvali ho na charitatívny koncert. Vyobliekal sa ako na vlastnú svadbu. A oni ho posadili do radu, v ktorom sedeli tí, ktorím na tom naozaj záleží: sedieť v prvom rade. Akoby slová “priateľu, postúp vyššie!” vyrieknuté človekom mohli mať nejakú váhu na nebi.

Nie je mi vždy príjemné, ak mi ľudia dávajú viac pozornosti len preto, že som kňaz. Nie je. Mnohé z týchto pozorností sú nezaslúžené a poväčšine aj zbytočné. Chápem, že tak robia z úcty. Chápem, že sa to možno patrí. Čomu však nerozumiem je, ak sa človek v týchto nezaslúžených pozornostiach kúpe a hneď aj oblizuje ako v najsladšom mede.

Ono totiž nezáleží na tom, koľkokrát som sedel v prvom rade alebo za vrchom stola. Ani na tom, ako často som v novinách alebo na prvých stránkach časopisov. Nezáleží na počte sledovateľov na sociálnych sieťach, ani na slovách, čo lichotia, skresľujú, chvália a vyzdvihujú až do neba. Nezáleží. Lebo verím, že skutočné slová “Priateľu, postúp vyššie!” patria Bohu a nie človeku.

Nalepím si tie slová na čelo chladničky pod magnetku z Toskánska. Z jediného dôvodu: aby mi pripomínali, že na pokore záleží, na tej skutočnej – to len aby som si nemyslel, že si tú pozornosť zaslúžim.

Chesterton to vyjadril slovami: veľkým hriechom ľudstva, ktorý má svoj pôvod v Adamovom páde, je tendencia nie k pýche, ale k nepochopiteľnej a hroznej falošnej pokore.

Lebo v tej falošnej pokore môžem ľahko uveriť tomu, že mi to miesto v prvej rade a za vrchom stola právom patrí. Kým skutočná pokora otvára oči a pripomína, že slová “Priateľu, postúp vyššie!” patria Bohu a nie človeku. 

Autor: Vladimír Štefanič