Veľký strieborný mesiac menil noc na deň. Sedel som na brehu rieky, ale rieku som nevidel. Hneď na jej brehu, takmer z vody, sa k nebu naťahovala vysoká drevená stena. Spoza plota ku mne prichádzali tlmené detské hlasy. Vedel som, že za ním je rieka. A deti. Najskôr na druhom brehu. Nevedel som však, či je za ním most, ktorým by som sa dostal na druhú stranu. A plávať som sa nikdy nenaučil.

„Najskôr však musím prejsť cez tú stenu,“ rozhodol som sa.

Postavil som sa na nohy. Drevené brvná boli uložené na seba ako kocky lega. A každá z nich mala svoje meno.

Na najvyššom brvne bolo vápnom napísané: ohováranie.

Hneď som si spomenul na všetky tie reči, ktorými som ubližoval. Rád som používal jazyk na obhajobu svojich slabostí tým, že som rozprával o slabostiach svojich najbližších. Prišlo mi to ľúto. Nemusel som tak robiť.

Len čo som v myšlienkach oľutoval všetky vyslovené klamstvá a zbytočné pravdy o priateľoch, brvno s ohováraním sa rozsypalo na prach.

Na ďalšom bolo vápnom napísané: klamstvo. Áno, aj som klamal a veľa.

Boli tam aj iné brvná: neláska, hnev, lenivosť, zmyselnosť a mnohé iné.

Pri každom som sa zastavil. Bol som v tom namočený až po uši. Boli to stopy môjho príbehu. Moja osobná história. Moje falošné úspechy, ktoré sa mi postupne odhaľovali ako zlyhania.

Vyslovil som ich všetky. A drevená stena sa postupne menila na prach. Zrazu som videl rieku a potom aj druhý breh. Napokon aj deti, ktoré na mňa kývali z druhej strany, len nech už idem, čím skôr, medzi ne. Vyzerali ako tie ovečky, čo sa nikdy nestratili a nepotrebovali pokánie.

Priblížil som sa k rieke. Díval som sa hore i dole po prúde, ale most som nevidel. Keďže som nevedel plávať, začínal som pochybovať, či sa k nim vôbec dostanem.

„Skús to po vode,“ kričali na mňa deti, „most ti nepomôže, skús to len tak, bosý…“

Zapochyboval som. Bosý?

Nikdy som na zázraky neveril. Ako môže človek chodiť po vode, aby sa neutopil?

Tie deti ma však povzbudzovali, akoby sme boli priateľmi odjakživa. Akoby sme boli všetci rodina, všetci bratia a sestry.

Vyzul som si topánky a urobil prvý krok. Bolo to zázračné.

Ani si nepamätám, ako som sa dostal na breh. Pamätám si iba, že potom sa na mňa hodili deti. Objímali ma a výskali, akoby sa ma nevedeli dočkať roky.

A ja som vtedy pochopil, čo to znamená, že na druhom brehu bude väčšia radosť nad jedným, čo robí pokánie, ako nad tými, čo pokánie nepotrebujú…

Nezabudnime na to, keď sa postavíme do radu predvianočnej spovede.

Autor: Vladimír Štefanič