Spomínam si na jednu milú babičku. Naozaj, dobrá duša. Ale…
Raz mi povedala: „Pán kaplán, moja vnučka sa vďaka mne uzdravila, lebo som sa za ňu veľa modlila a moja dcéra si to vôbec neváži… ba naopak, akoby mi ani nemala za čo ďakovať…“
Takto mi to rozprávala. Takto prosto. Takto nebojácne.
Spomínam si na Ježiša. Naozaj, dobrý chlap. Ale…
On vlastne nikdy nič neurobil.Ježiš nemá žiadnu slávu, len tú, ktorú mu dal Otec. Ježiš nemá žiadnu moc, len tú, ktorú mu dal Otec. Ježiš na zemi nič neurobil, len to, čo mu dal urobiť Otec. Ježiš nemal žiadnych učeníkov, len tých, ktorých mu dal Otec.
Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im (Jn17).
Každý zázrak – to Otec. Každá Ježišova láskavosť – to Otec. Každé podobenstvo a milé slovo – to Otec. Tak veľmi sú Otec a Syn jedno, že Ježiš nikdy nepovie, že to Ja!
Ak sa takto dívam na Božieho syna, tak musím povedať, že niet človeka na zemi, ktorý by nebol namyslený, domýšľavý a drzý.
Aj ja viem povedať, že to ja som urobil alebo, že toto je moje.
Akoby som ja mohol niečo dobré urobiť: bezo mňa nemôžete nič urobiť (Jn15,5).
Akoby som ja mohol mať niečo, čo je výlučne moje: čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal? (1Kor4,7).
Spomínam si na jednu milú babičku. Naozaj, dobrá duša.
„Pán farár, ja nemám nič. Vôbec nič,“ vystrela dlane, len aby mi ukázala ošúchaný ruženec. „Len toto a meno Ježiš, ktoré denno-denne opakujem za svoje deti a vnúčatá…“
Pravda. Marná sláva Syna bez Otca a človeka bez Syna.
Autor: Vladimír Štefanič
