Zhrbený starec nadvihol hlavu a zadíval sa na mňa pohľadom, v ktorom bolo viac mŕtveho než živého. Oči mal veľké ako lekná. Zakrývali ich dlhé sivé nite, ktoré mu rástli z obočia ako štetiny z kefy na koberec.

“Má moje meno,” najprv sa nadýchol a potom pomaly vydýchol so slovami, “to je všetko, čo má… len to moje meno…”

Hovoril o synovi, ktorý býva neďaleko, len cez ulicu, v tej istej dedine ako on. Z okna vidí do jeho dvora a len z okna ho občas vidí na dvore. Nepríde. Neopýta sa, či mu niečo nechýba. Nezaujíma sa o otca. Nikdy.

Starec má ešte jedného syna. Býva v tretej dedine od neho cestou do mesta. Prichádza každý víkend. Občas v sobotu. Občas v nedeľu. Stará sa o dom, i o otca. Nakupuje. Upratuje. Kosí. Orezáva stromčeky. Robí všetko, čo treba v dome na dedine robiť. Každý víkend, celý rok.

“Prepísal som majetok na syna,” starec natiahol ruku a prstom ukazoval do diaľky, “na mladšieho syna…”

Prikývol som. Rozumel som.

“Bude zvada,” vzdychol starec, “keď umriem, bude zvada,” zopakoval a poškrabal sa dlhým, špinavým nechtom na nose, “ak si neváži, že som mu dal život a meno, nebude si vážiť ani ostatné dary…”

“Bude zvada,” pomyslel som si v duchu.

Syn zaprel otca, hoci má od neho život a nosí jeho meno. Zaprel. Presne toto slovo mi prišlo na um, keď starec znova spustil hlavu k hrudi, ktorá sa mu nadúvala pomaly ako balón.

Raz dávno, ako batoľa, som bol pokrstený. Dostal som nový život a nové meno. Stal som sa kresťanom. Lenže to meno a život by boli zbytočné, ak by som zaprel toho, kto mi ich daroval.

Nestačili by, aby som bol obdarovaný večnosťou. Lebo toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach (Mt10,33).

Autor: Vladimír Štefanič