Viem, za koho pokladajú ľudia Syna človeka.
Viem, za koho ho pokladali moji starí rodičia. Viem, čo si o ňom myslia moji rodičia, ba aj blízka rodina.
Počul som na tisíc príbehov cudzích ľudí, ktorí mi o ňom rozprávali vo farnostiach, v spovedelnici, ale aj pri nedeľnom obede. Viem, za koho pokladajú ľudia Syna človeka.
Lenže do neba sa nedostanem prilepený na sukni mojej mamy alebo prepašovaný v kapse môjho kostolníka. Aj preto je dôležitejšia otázka: za koho mám Syna človeka ja? Kým pre mňa je? Naozaj je On pre mňa Boží Syn? A prijal som s touto vierou aj zodpovednosť za to poznanie?
Odpoveď si dajte každý sám. Mám totiž aj inú otázku…
Za koho pokladajú ľudia mňa?
Nechcem superlatíva. Iba pravdu. Žiadne slohové práce, len fakt, o ktorý by som sa ja, i ty, mohol oprieť ako o barličku.
Som kňaz? Spisovateľ? Fotograf? Či čo som? Alebo kto som?
Všetko kus a nič poriadne. Musí byť ale niečo, čo poriadne som.
A možno som iba zle položil otázku.
Nie za koho ma majú, lebo to by bola paleta odpovedí pestrejšia než detská omaľovanka – a beztak by to nebola ani zďaleka pravda o mne. Ale za koho by ma mali pokladať ľudia?
Za koho by som ja mal mať každého človeka, ktorého som stretol a stretnem, poznal a spoznám? Ako sa mám ja dívať na človeka?
Ako na Boží obraz? Predlohu? Model z Jeho rúk? Pekné…
Ale čo to pre mňa a pre všetkých znamená? Možno iba každodennosť, v ktorej človeku nepatrí, aby posudzoval, čo Boh vytvoril podľa svojho umu a na svoj obraz.
Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo, povedal Peter.
Ja ale nedokážem človeka ospravedlniť, ani posúdiť, či v sebe nosí dosť bázne pred Bohom alebo spravodlivosti, ktorá sa počíta. Ja určite nie.
Aj preto sa na človeka, na každého človeka môžem dívať iba s úctou, že ho Boh dovolil, že ho urobil, že mu dal tvár a hlas, ba aj miesto na zemi.
Za koho by mal mať teda človek človeka?
Za niečo výnimočné a neopakovateľné.
Nie preto, aký je, ale preto, od koho je a čí je.
Autor: Vladimír Štefanič
