Ani v rozprávkach nedáva víla, či čarodej človeku tak veľkorysý sľub, aký dnes dáva Ježiš svojim učeníkom:
Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt18, 19).
Čokoľvek. V rozprávkach to dokáže snáď iba Zlatá rybka. Ale tá iba trikrát. Ježiš to neobmedzuje na počty. Sľubuje, že čokoľvek.
Asi nie som jediný, ktorý vie, že takto rozprávkovo to nefunguje.
Viem, aké to je, ak sú modlitby nevypočuté.
A nielen dvoch, ale stoviek zhromaždených v Jeho mene.
A tiež viem, že na tomto Ježišovom sľube svoju vieru stavať nemôžem. Pohorel by som.
Poznám matku, ktorá by pre svoje dieťa urobila čokoľvek.
Poznám na tisíc takýchto žien a mužov, čo by pre svoje dieťa urobili čokoľvek. Teda skoro čokoľvek!
Čokoľvek, aby ich dieťa bolo v bezpečí. Čokoľvek, aby svojmu dieťaťu pomohli. Čokoľvek, aby bolo dieťa zdravé, spokojné, šťastné a aby bolo pripravené žiť život, ktorý bude im i svetu na osoh.
A tie isté matky a tí istí otcovia, hoci by sa pre svoje dieťa zriekli všetkého a hoci by mu dali čokoľvek, predsa len nedajú dieťaťu všetko, o čo ich dieťa prosí. A môže sa postaviť aj na hlavu. Lebo čokoľvek v sebe vždy skrýva podmienku iba takých darov, ktoré dieťa chránia, učia a obohacujú.
Kto môže, nech pochopí: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt18, 19).
Ja viem. Sú nevypočuté modlitby za choré deti. Rakovina. Vojny, bieda a utrpenie, na ktoré sa človek nedokáže pozerať. A preto sa modlí. Veď Boh sľúbil, že čokoľvek…
Ale tiež priznávam, že neviem všetko. Nie vždy rozumiem, čo je dobré a čo dobré nie je. Som príliš slabý vo svojej ľudskosti, aby som Bohu vysvetlil, že dieťa, čo zomiera na leukémiu si ešte zaslúži žiť. Určite zaslúži tak, ako iní ešte žijú. Lenže Boh sa díva ďalej, ako len cez náš pozemský život. Do večnosti. A to je pre mňa územie, ktoré nepoznám a žiaľ, tu na zemi, ani celkom nemôžem pochopiť.
Verím, že to Jeho čokoľvek má práve tú podmienku, akú majú rodičia, keď dávajú deťom čokoľvek, len keď ich to obohacuje. A Boh ma chce obohatiť najviac – večným radostným životom – čomu ja ale nemusím vždy rozumieť.
A preto sa priznávam, že sa modlievam aj za veci, ktoré z pohľadu zeme sú síce dobré, ale z pohľadu večnosti nimi byť nemusia…
Autor: Vladimír Štefanič
