Môj spolužiak, kňaz, kráčal po nemocničnej izbe, keď ho zastavila mladá žena a požiadala, aby navštívil jej zomierajúceho otca. Kňaz prikývol, no ona sa ani nepohla.

„Viete,“ začala ustráchane, „môj otec nebol v kostole cez päťdesiat rokov. Bol to tvrdý komunista. Prenasledoval cirkev, aj kňazov,“ sklopila zrak, akoby to bola jej vina, „neviem, či môžete,“ stíchla.

Kňaz znova prikývol, ukázal rukou, aby ho viedla a nasledoval mladú ženu do izby za otcom.

Starec bol na pokraji smrti a predsa si veľkými očami premeral kňaza od hlavy až po päty. Dcéra ich nechala samých. Kňaz sa posadil k posteli, vzal starcovu ruku do dlaní a muža vyspovedal. Hovoril hriechy a starec pritakával, len aby sa na nič nezabudlo. Udelil mu pomazanie chorých a úplne odpustenie hriechov i trestov. Trvalo to iba chvíľu, lebo toľko trvá nezaslúžený dar.

Dcéra na chodbe sa kňazovi znova poďakovala a on išiel za pacientom, kvôli ktorému v nemocnici bol. Keď po návšteve priateľa odchádzal z izby, znova stretol dcéru na chodbe.

„Umrel,“ povedala jednoducho.

Kňaz prikývol a oči sa mu rozžiarili. Prišiel v hodine dvanástej. Prišiel, aby odprevadil k Ježišovi muža, ktorý celý život Ježiša prenasledoval.

Aj toto robí Boh. A čo? Vari nemôže? Veď on chce aj tomuto poslednému dať toľko, koľko mne. Alebo nesmie so svojím robiť, čo chce? Či na neho zazeráš preto, že je dobrý? (Mt20,16)

Vždy sa nájdu svätí hundroši, ktorí by zlých poslali rovno do pekla… len nech dostanú, čo im patrí. Boh je však iný. On chce každému človeku, do jeho posledného dychu, dať presne to, čo od neho očakávaš ty sám: milosrdenstvo, láskavosť, pohladenie a radostný večný život.

Nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán (1Kor4,5).

Pamätaj na to, keď budeš znova svojho nepriateľa (a možno aj priateľa) posielať pred spravodlivú tvár Boha, len aby ho nebesá čím skôr potrestali za jeho bohorúhavý jazyk či bohorúhavé správanie.

Autor: Vladimír Štefanič