“Pane, prečo to dovolíš?” počul som hlasy, podobné nárekom, ako volajú do neba, keď je na človeku príliš veľa bolesti, utrpenia, smútku a bezmocnosti.

“Ani Boh toľko netrpel!” počul som aj toto.

Keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: ‘To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!’ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili (Mt21).

Takto prorokoval o vlastnej Kalvárii Ježiš a takto sa to aj naozaj stalo. Chytili ho, vyhodili z Jeruzalema, vyvliekli na Golgotu za mesto a ukrižovali.

Človek tak urobil vtedy a tak robíme všetci deň čo deň: vyhadzujeme Ježiša za hradby svojho srdca a života. Hej, aj kvôli mne, má Ježiš za sebou dvetisíc (!) rokov utrpenia.

Trpí, keď znevažujem Cirkev. “Cirkev je Matka a na Matku sa nesiaha!” povedal pápež František. Keď znesväcujem nedeľu, lebo to On povedal o nedeľnom spoločenstve “toto robte na moju pamiatku!” Keď múdrosť sveta – politikov, médií a filozofov – ovplyvňuje moje zmýšľanie, názory a poznanie viac ako Božie slovo.

Trpí, keď sa vyhováram, že na neho nemám čas. Keď zabúdam, že všetky dary a talenty mám od neho. Keď sa povyšujem nad druhých, akoby tí druhí nemali v Jeho očiach rovnakú hodnotu ako ja.

Trpí, keď redukujem desať božích prikázaní na päť, lebo ostatných päť mi nie je po chuti. Keď bohatstvo a majetky, ba všetko stvorené, milujem viac ako Stvoriteľa.

Trpí, keď som necitlivý voči slabým, bezbranným, ba aj voči ešte nenarodeným. Keď využívam, ba zneužívam človeka pre vlastný zisk. Keď som falošný, vulgárny, pomstychtivý, domýšľavý a nežičlivý. Keď vyvolávam sváry, žiarlivosť, hnevy, rozbroje, klebety a nepokoje.

Trpí, keď láskou nazývam všetko, z čoho sa mi roztrasú kolená. Cestou všetko, čo mi prinesie slávu a uznanie. Pravdou všetko, čo mi vyhovuje a životom to, čo si môžem plnými dúškami užiť práve dnes.

Trpí, keď… a mohol by som pokračovať až do skončenia sveta… lebo je toho tak veľa, čím vyhadzujeme Boha zo svojho života deň čo deň.

A tak sa pýtam, čo na to hovorí On, ten, čo trpí už dve tisícročia.

“Pane, prečo to dovolíš?” pýtam sa. “Prečo nás trpíš, keď sme neposlušní, sebeckí, uhundraný a necitliví?”

“Ale no,” povedal by Ježiš, “veď už som vám to povedal… tam… na Kalvárií… že tu nejde o mňa, ale o váš nevyznaný hriech… nepamätáš?” žmurkne, naozaj žmurkne a zopakuje, čo už raz povedal, “neplačte nado mnou, ale samy nad sebou a nad svojimi deťmi! (Lk23)”

Autor: Vladimír Štefanič