Predstavujem si toho muža, ako sedí pred tmavou jaskyňou. Do očí a tváre mu svieti pálivé slnko. Díva sa do dlaní ako do zrkadla. Uprostred nich mu leží zakrvavený nos – jeho nos, skutočný a ešte horúci. 

Už sa to deje. Odpadávajú z neho kusy mäsa. Živého mäsa. Videl to na iných malomocných a teraz sa to deje aj s ním.

Zrazu začuje krik. Blízko doliny, v ktorej sa skrýva s ostatnými nakazenými, vedie cestička. Krik rastie, mohutneje. Niekto kričí: „Ježiš!“ 

Už to meno počul. Spomenie si. Ježiš uzdravuje. Ježiš kriesi mŕtvych. Ježiš slepým vracia zrak. Možno by pomohol aj jemu… veď hovoria, že je Boží syn…

Malomocný vstáva. Premýšľa. Nemá dovolené vstúpiť medzi zdravých ľudí. Musí dodržiavať karanténu. Ak by ju porušil, zabili by ho. A predsa ide. Odvážne. Ide Ježišovi naproti. Postaví sa mu do cesty. 

Má len túto jednu šancu. Môže ho osloviť iba raz. 

Neviem, či premýšľa, čo by mu povedal. Či zvažuje, aké slová použiť, len aby ho zaujal, aby ho presvedčil, že jeho život stojí za záchranu. Nadýchne sa a povie: „Ak chceš, môžeš ma očistiť!“ 

Ak chceš? Naozaj to povedal???

Na tej istej ceste vidím seba. A priateľov. Veriacich ľudí, ktorých stretávam. Bolia ich kĺby, nohy, zuby… všetko ich bolí. Vidím zviazaných alkoholom a inými závislosťami. Osamelých, staručkých, vdovy i rozvedených, ktorí trpia pre nedostatok vzťahov. Chudobných, okradnutých i oklamaných. 

Tí všetci sa postavia Ježišovi do cesty a hľadajú správne slová. Len aby si ich Ježiš všimol. Aby ich počul a vypočul. Avšak len výnimočne sa stáva, aby niekto z nás začínal svoju modlitbu, svoje dobývanie neba slovami: AK CHCEŠ!

Dožadujeme sa, aby Boh ukázal, že je Boh. 

Hovoríme: ,Očisti ma!‘, namiesto: ,Ak chceš, môžeš ma očistiť!‘

Je dobré chcieť byť čistý. 

Nie je však správne, aby som sa k Bohu správal, ako keby bol On služobníkom mojej každodennosti. Ako keby bol On závislý na mojej pozornosti, na mojej láske a na mojej viere. Lebo On nie je. To ja som.

Autor: Vladimír Štefanič