Čítal som ako chlapec rozprávku o čarovnom zrkadle. Kráľovná sa doň zadíva a pýta sa: „Zrkadielko, povedz mi, kto je najkrajší na svete?“
A, čuduj sa svete, zrkadielko neklame. Nikdy.
Aký dar! Vzácny, nie však ojedinelý!
Učeníci uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.
Keď som bol ešte v perinke, moji rodičia ma dali pokrstiť. A modlili sa, aby som bol im na radosť a svetu na osoh. Nie, aby som bol pekný. Ale aby som bol dobrým človekom.
Som ním? Som ľuďom na radosť a svetu na osoh? Asi by som sa mal pozrieť do zrkadla. Nie síce skutočného, ale vskutku takého, ktoré nikdy neklame: kniha, hrubá ako žiadna iná a múdra ako nik iný. Biblia.
Otvorím si ju a pýtam sa či som bol dnes rodičom, priateľom na radosť a svetu, v ktorom žijem, kde pracujem na osoh?
Mohol by som sa pýtať aj kolegov, kamarátov, ale tí sa môžu mýliť.
Ani Ježiš sa nepýtal ľudí na iných. Ako o ňom napísal jeho učeník Ján: nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o inom človeku, veď on poznal každého.
Nechcem, aby mojim osobným zrkadlom boli ľudia.
Ani tí, čo sa mi chcú líškať, ani tí, čo by mi radi ublížili. Mojim zrkadlom musí byť niečo dôveryhodnejšie, niečo stále a pravdivé.
Učeníci uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.
Božie slovo. Každý ho ma doma. Kdesi v polici.
A mnohí… no… ignorujú ho, akoby viac nemalo čo povedať.
Lenže človek, čo sa nechce páčiť iba ľuďom a svetu, by sa mal občas začítať do slov, ktoré opisujú ako sa na nás, na svet a na naše vzťahy díva Boh. Je totiž lepšie pýtať sa na seba zrkadla, ktoré neskresľuje a nevymýšľa.
Učeníci uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.
Učeníci uverili. Ba postavili na Písme a Slove celé svoje životy!
Treba tú knihu vytiahnuť z police, sfúknuť z nej prach a otvoriť ju a pýtať sa: Povedz mi, či som bol dnes ľuďom na radosť a svetu na osoh.
Autor: Vladimír Štefanič
