Boh je žičlivosť, ktorá sa uskutočňuje, koná a deje v živote človeka, ak mu to človek dovolí. Lebo s Božím kráľovstvom v človeku je to ako so semenom, ktoré sa hodí do zeme. A či človek spí alebo bdie, či je deň alebo noc, Božie kráľovstvo v ňom rastie, a on o tom ani nevie.

Nevie! Aká úľava. A koľké nepochopenie.

Želáme si Božie kráľovstvo usmerňovať. Hoci by sme mali počúvať.

Želáme si ho ťahať za sebou na cesty. Hoci by sme sa mali nechať ním viesť.

Želáme si ho ohýbať podľa seba. Hoci to ono by nás malo ohýbať.

Želáme si ho prispôsobovať podľa snov a želaní, ktoré nám opantali myseľ a telo. Hoci ono si nás želá premieňať na Božie deti.

Pripomína mi to príbeh Pastiera a ovečky.

Pastier vezme zablúdenú ovečku. Vyloží si ju na plecia. A nesie ju.

Tento obraz sa nám páči.

Zabúdame však na to, že tá ovečka mlčí. Nediktuje Pastierovi: „Teraz doľava! Nie cez kríky! Menej z kopca! Cez les, nie cez lúku! Rýchlejšie! Pomalšie! Hore! Dole! Zastav! Zaboč! Uhni!“

Nie, ovečka toto nerobí, necháva sa Pastierom niesť, lebo vie, že iba On pozná tú najlepšiu cestu pre ňu. Nie ovečka. On! Pastier!

Možno je to týmto svetom, v ktorom záleží na výkone, odhodlaní a schopnostiach. S Božím kráľovstvom v človeku je to však iné. Ono rastie a človek o tom ani nevie!

Stačí sa nechať viesť. Niesť a nehundrať. Trpezlivo, krok za krokom, kráčať za ním. Len mu dovoliť, aby ma tichúčko premieňal podľa seba.

Lebo Boh je žičlivosť, ktorá sa uskutočňuje, koná a deje v živote človeka iba vtedy, ak mu to človek dovolí.

A tak či je noc a či deň, či spím alebo bdiem, vložím sa do jeho rúk. Nech je všetko, čo robím, hovorím a žijem, robené, hovorené a žité v jeho prítomnosti.

O ostatné sa postará On. Chválabohu.

Autor: Vladimír Štefanič