Každé vianočné prázdniny sú plné rozprávok. Aj posledné také boli. A v nich udatní princovia a odvážni samotári hľadajú, cez vysoké hory a širokánske moria, neúnavne, ba až do vyčerpania, milovanú princeznú.

Hľadajú, hoci niektorí ju videli iba ako nejasný odraz v zrkadle jazera. Iní ako nádhernú vílu vo sne. Stačil jeden jediný pohľad do rozprávkovo nádherných očí neznámej dievčiny a život obyčajného chlapca sa zmenil na strastiplnú cestu za láskou. 

Novovzniknutý hrdina riskuje všetko, aby ju našiel. A radšej by si zvolil smrť, než by mal ostatný život prehajdákať bez vysnívanej lásky.

Stačil jeden pohľad. Iba raz. 

A hrdina, dovtedy netušený, zrazu spozná, že je hrdina. Dobrodruh objaví, že je dobrodruh. A princ spozná, že chce byť kráľom.

Hej. Takéto je to v rozprávkach.

A hej. Takéto to bolo aj na svadbe v Káne Galilejskej. 

Stačila jedna svadba, jeden zázrak a učeníci spoznali, že sú učeníci a že Ježiš je Boh. Uverili v neho (Jn2,11).  

„Čo keby som aj ja, takto rozprávkovo, konečne spoznal, kým naozaj som?“ 

Ako tí chlapci, z ktorých sa v rozprávkach stávajú hrdinovia. Ako tí mládenci, ktorí sa v Ježišovej prítomnosti stávajú učeníkmi, svedkami živého Boha.

Byť, kým mám byť. To je viac než len rozprávková predstava. Popravde, tá predstava patrí Bohu. Aby každý bol sám sebou, aj v skutočnom živote, podľa božej predlohy kreslený.  

Aby kňaz bol kňazom, Ježišovým kňazom. Aby matka bola skutočne matkou a otec otcom. Lekár, aby naozaj liečil. Novinár, aby bol verný pravde, pastier ovečkám a zámočník, aby bol zámočníkom.

A tak jedna dobrá rada na zavér: 

Byť skutočný, verný božej predlohe, nie je výsadou, ale nutnosťou! Moje miesto v božom pláne je nezastupiteľné. Musím však vidieť seba Jeho očami. Musím. Aby som nebol ako pierko uväznené vo vetre, hnaný raz tam a inokedy inam, ako tí, ktorí Bohu neveria.

Nech mi teda, Ježiš, ako tým mládencom na svadbe v Káne, ukáže, kým je On, aby som v jeho prítomnosti pochopil a prijal, kým som a kým sa mám stať ja. 

Autor: Vladimír Štefanič