Nie žeby som nemal Vianoce rád, ale priznávam, teším sa, že sú za nami.
Priveľa sa cez tie sviatky rozpráva. A zbytočne.
Rozprávajú anjeli. Herodes. Traja pútnici odniekiaľ z východu. Jozef i Mária. Ján svojim majestátnym hymnusom o Slove, čo sa telom stalo. I pastieri. Všetci sa tešia, rozprávajú svoje príbehy, skláňajú sa k dieťaťu, ktoré vyzerá, spí a správa sa ako nemluvňa.
Som rád, že sú sviatky, kedy je Boh nemluvňa, za nami.
A potom Ježiš konečne vyrastie a nemluvňa sa pri Jordáne ukáže ako muž mocného slova.
Ján Krstiteľ sa ho zdráha pokrstiť. Možno sa mu nepáči, že Ježiš viac nie je bľabotajúce dieťa. Aj Krstiteľ mal svoje predstavy o Bohu. Možno dúfal, že ho Ježiš pokrstí a vezme so sebou na putovanie po mestách a dedinách, aby dvaja, hoc on menší, hlásali pokánie a blízkosť Božieho kráľovstva.
Lenže Ježiš už nie je nemluvňa, ktoré možno poláskať po líci a prihovárať sa mu bľabotaním. Vyrástol. Prehovoril. Ježiš je konečne Učiteľ, ktorý rozpráva, kričí a vysvetľuje ako žiť. A aj Jánovi povie, aby nechal svoje predstavy a robil, čo Boh považuje za spravodlivé.
Sú kresťania, ktorí prežívajú Vianoce celý život…
Nedovolia malému dieťaťu vyrásť a hučia do neho modlitbami a prosbami, akoby on ani nemal osobných slov pre každého človeka. Hučia, žobronia, dožadujú sa pozornosti a nedovolia, aby Boh hovoril, učil a sprevádzal. Nedovolia Bohu, aby sa z dieťaťa stal učiteľ. Durdia sa ako Krstiteľ, lebo majú vlastné predstavy o Bohu a viere v neho.
Boh by mal počúvať človeka. A vypočuť ho. Hneď.
No ono je to naopak. Boh rozpráva. A človek by mal počúvať. Ba aj vypočuť. A ak je to možné, tak aj hneď. Prečo by nám ináč Otec z neba pripomínal: Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho! (Mt17,5)?
Vianoce sú zázračné, keď končia. Keď mravčiace batoľa konečne otvorí ústa a hovorí zrozumiteľnejšie a mocnejšie, než ktokoľvek iný pred ním či po ňom.
Vianoce sú zázračné, keď sú iba etapou nášho života viery a nie život celý. Vianoce. Konečne sú za nami.
Boh vyrástol. Už nie je nemluvňa. Boh hovorí. Nehučme toľko. Naopak. Počúvajme ho…
Autor: Vladimír Štefanič
