Ján stojí na brehu a kuká na Ježiša ako odchádza. Možno má v očiach slzy ľútosti a v srdci túžbu nasledovať ho. Díva sa na toho, ktorého túžili vidieť generácie pred ním a na ktorého budú spomínať generácie po ňom. Na nikoho v histórií zeme sa nedívalo toľko ľudských očí ako na Ježiša: s túžbou, s prosbou, s volaním. Včera. Dnes. A zajtra zas.

Ján si povzdychne: „Hľa, Boží baránok!“

A ja sa čudujem, že volí práve tieto slová, keďže vedel, kto je ten muž.

Mohol povedať: „Hľa, muž so zázračnými rukami!“ Alebo: „Pozrite, najväčší rečník všetkých čias!“ Mohol ho nazvať podľa toho, že bude kriesiť mŕtvych, uzdravovať malomocných alebo rozmnožovať kúsok chleba tisícom. Mohol ho nazvať len tak prosto: „Hľa, Boh!“

Ján však volí pomenovanie: „Hľa, Boží baránok!“

A volí si dobre, lebo dôležitejšie ako podobenstvá, ktoré Ježiš povedal a zázraky, ktoré vykonal, je úloha baránka v pláne Otca so svetom, do ktorého sme sa narodili. Nikdy a nijako ináč nemôže pre mňa Boh urobiť viac, ako keď sa stane baránkom v mojom živote! Lebo to môj hriech a nič iné, aj keby som bol nemý či chromý, nie je prekážkou k tomu, aby som mohol byť s ním nafurt.

Ježiš je Boží baránok. Pre Jána.

Je však dobré položiť si otázku: „Kým je pre mňa? Ak by Ježiš prešiel okolo mňa, ako by som ho pomenoval ja?“

Útecha? Nádej? Moja modlitba? Bútľavá vŕba? Zázračný môj? Trpezlivý poslucháč? Osobný spasiteľ? Miláčik? Tak ako? Aké meno by som mu dal, také, ktoré by vystihovalo, kým pre mňa naozaj je?

Lebo Ježiš môže byť pre mňa kadečím, ak však nie je Boží baránok, ktorý sníma hriechy sveta, tak som stále nepochopil, prečo sa Boh rozhodol poslať Syna na tento svet!

Autor: Vladimír Štefanič