Poďte za mnou.
Kráčajte. Krok za krokom ako dieťa, ktoré sa prvýkrát postaví na nohy a žasne nad tým, z akej výšky sa zrazu díva na okolitý svet. Kráčajte ako batoľatá, možno aj ťarbavo a neskúsene, aj s pádmi a plačom, avšak kráčajte, lebo k cieľu sa dá dostať iba po ceste, nijako ináč.
A sledujte, dívajte sa. Nie do diaľok a na majestátne hory, ale na mňa, na Ježiša, ako kráčam pred vami. Aby ste videli, čo vidím ja. Aby ste išli cestami, ktorými idem ja. Aby bolo viac bezpečia, viac ľahkosti a jednoduchosti na vašej priamke medzi všednosťou a večnosťou.
Učte sa. Počúvajte, čo hovorím. Ako to hovorím. A zachovávajte moje slová vo svojich srdciach, aby ste rozumeli, čím má byť a čím nemá byť svet, ktorý je síce plný svetla, lenže aj tieňov je v ňom dostatok.
„Poďte za mnou!“ Takto to hovorí Ježiš, keď stretáva prvých apoštolov.
A my sa už stáročia snažíme vymyslieť, ako toho nášho Boha objaviť, uchopiť, pritiahnuť na zem z neba za nohy. A pritom to na začiatku povedal tak jednoducho a prosto: „Len buď so mnou! Len to stačí. Len poď tam, kam idem ja… so mnou… za mnou…“
Kiežby sme menej komplikovali svoje životy. A vieru.
Aké jednoduché je dnes vybudovať si závislosti. Dovoľujeme veciam a ľuďom, aby si z nás brali pokoj a čas. Zlato sa blyští a my ho chceme viac. Len nech je vábivé, žiarivé, sladké a príjemné na pohľad. A nech je ho veľa a hneď. Berieme si a pritom nevidíme, že sa opúšťame. Rezignujeme na trvalé, len aby nás na chvíľu pohltilo dočasné. Potkýname sa deň za dňom ako otroci, ktorých už nezaujíma cesta, ktorou treba ísť, len tá chvíľka odpočinku na nej, akoby zmyslom života boli prestávky a nie boje.
Aké jednoduché je dnes ostať závislý na nepodstatnom… A naopak, aké ťažké je dnes vybudovať si dobrý zvyk v kráčaní za Ježišom, za jeho svetlom a slovom, za pravdami, ktoré ostanú, aj keď sa vesmír rozplynie.
Poďte za mnou.
Možno je v tej vete všetko, čo sme kedy potrebovali počuť. Len ísť za Ním. Byť ratolesť na viniči a ovečka pri pastierovi. Nič viac. A nechať ostatné plynúť…
Autor: Vladimír Štefanič
