Občas sú noci, ktoré bývajú dlhšie než dni.
Volá sa Marta. Matka troch detí nedávno oslávila tridsiate narodeniny. A tiež prvé výročie liečby rakoviny. Prečo práve ona? Tiež sa pýtala.
Občas sú noci, ktoré bývajú dlhšie než dni… keď sa pýta, keď sa bojí o seba a svoju rodinu, keď sú myšlienky tak živé a búrlivé, že spánok neprichádza.
Niet divu, že sú noci, kedy sa cíti byť zradená životom.
Volá sa Juraj. Slobodný mládenec, ktorý sa nikdy neoženil a neožení. Rodičov pochoval na cintoríne za dedinou a v domčeku pod kostolom býva úplne sám. Pozná, čo je to samota, ba aj jej neznesiteľnejšiu sestru osamelosť.
Občas sú noci, ktoré bývajú dlhšie než dni… keď sa pýta, prečo je sám a prečo sa v jeho živote nenašiel nik, kto by s ním zdieľal život i domácnosť. Niet divu, že sa občas cíti byť zradený životom.
Volá sa Jana. Muž ju opustil dva roky po svadbe. Sľúbili si lásku. Navzájom i pred Bohom. Sľúbili, až kým ich nerozdelí smrť. Lenže stačila jedna služobná cesta a jedna mladšia… ktorá rozdelila to, čo mala až smrť.
Občas sú noci, ktoré bývajú dlhšie než dni… keď sa pýta, kde urobila chybu, čo pokazila a čo mala urobiť lepšie. Niet divu, že sa občas cíti byť zradená životom.
Volajú sa Peter a Júlia. Už desať rokov bývajú v domčeku, ktorí si postavili vlastnými rukami. Na poschodí majú detskú izbičku, v ktorej sú pod oknom dve detské postele. Prázdne. Už desať rokov dúfajú a modlia sa a prosia nebo, aby boli požehnaní rodičovstvom. A nič.
Občas sú noci, ktoré bývajú dlhšie než dni… pýtajú sa neba, prečo neodpovedá, prečo nepožehná, prečo sú práve oni bez detí, na ktoré sa tak veľmi tešili, a o ktoré sa vo svadobný deň pred oltárom sľúbili starať. Niet divu, že sa už dlhé mesiace cítia byť zradení životom.
Volá sa Ježiš.
V tú noc, keď bol zradený On, vzal chlieb… potom kalich, a povedal toto je moja obeta za vás, toto robte na moju pamiatku.
V tú noc, keď bol zradený On, opásal si plátenú zásteru a umyl svojim priateľom nohy. Dal im príklad, aby robili tak, ako On urobil im.
Volám sa… a sú noci, ba aj dni, kedy sa cítim byť zradený.
Snáď v tom jednoduchom geste umytých nôh pochopím, že tie noci či dni, kedy sa cítim byť zradený, sú príležitosťou byť tu pre iných viac ako pre seba – príležitosťou ešte viac sa priateliť s človekom – na jeho pamiatku.
Autor: Vladimír Štefanič
