Ležal som na posteli. Bolesť ako rozžeravené kliešte ma pálila v nohách už niekoľko týždňov. Vedel som, že ak sa nestane zázrak, operácii chrbtice sa nevyhnem.

Pristúpil ku mne kňaz, o ktorom vravievali, že má požehnané ruky, ktoré môžu uzdravovať. Položil mi ich na hlavu a pery sa mu pohli. Začal sa modliť. Potichu, akoby nechcel, aby som počul, akými slovami sa prihovára všemohúcemu.

Necítil som ani teplo, ani zimomriavky. Ba ani úľavu od bolesti.

Po chvíli vstal a ticho odišiel.

Zázrak sa nekonal. Jeho modlitba nebola vypočutá. No vtedy som nad tým príliš nepremýšľal.

O dva roky som ležal v posteli znova. S tými istými bolesťami, hoci ma už dvakrát rezali.

Znova ma navštívil kňaz. Nepoložil na mňa ruky. Nemodlil sa nado mnou. Iba povedal, že sa bude modliť, doma a v súkromí za to, aby som skoro vyzdravel.

Už sa za mňa modlili doma, tiež rehoľné spoločenstvá, kňazi, ba aj ľudia vo farnostiach, v ktorých som pôsobil. Možno stovky ľudí. Modlili sa za mňa, aby som ozdravel.

Nebo bolo bombardované modlitbami a Boh beztak nekonal.

A vtedy mi prišla na um otázka: ,A prečo by mal?‘

Veď komu by prospelo, ak by ma uzdravil? Mne? Iba mne?

Veď kým sa ľudia za mňa modlili, Boh dával požehnanie do ich životov. Veď modlitba vždy požehnáva toho, kto sa modlí. Prečo by ma mal teda uzdraviť, keď z mojej choroby bolo toľké požehnanie? Aby sa tí ľudia prestali modliť? Aby sa to požehnanie zastavilo?

Nešiel by tým Boh sám proti sebe?

Netvrdím, že viem, prečo Boh neodpovedá na naše modlitby.

Nie, až tak trúfalý nie som.

Chcem však veriť, že Boh má vždy na očiach väčšie dobrá ako „len“ naše uzdravenia, čomu my nemusíme vždy hneď rozumieť. Boh však rozumie.

A ja, tak ako mnohí predo mnou a mnohí po mne, modlím sa za trpiacich, aby práve v tej neochvejnej viere, že Boh je vždy dobrý, hoci to tak občas nevyzerá, bolo dostatok útechy pre tých, ktorí prežívajú bolesť, smútok, strach či nepokoj…

Autor: Vladimír Štefanič