Človek bol pre neho vždy prvý. Budoval mosty. Ježiš.
„Nezabiješ, aby si nešiel pred súd,“ povedal Boží Syn. To je fér. Brať život je obludné.
„Lenže pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá!“ dodal.
Volám sa človek. Som obyčajný muž. Ani nevysoký, ani prinízky. Zapadnem do každého radu. Mám svoje rany bičom ako každý. Aj krvavý pot na tvári. Ba aj diery po klincoch v dlani. Ako každý. Ako Boh. Všetko od ľudí. Ale aby som sa díval do neba a prosil, aby im tam hore odpustili, lebo najskôr nevedeli, čo mi robia… to nezvládam.
Som, i nie som ako Boh.
Hnevám sa. Občas kričím, len aby bolo vidno penu okolo mojich úst. Stáva sa to, keď človek stretne človeka. Nestáva sa to iba, keď človeka stretáva Boh… keď Boh stretáva mňa.
Mám teda právo konať to, čo Boh nerobí mne?
Má právo hnevať sa človek na človeka?
Vari Boh neobetoval svoj hnev, keď sa mu Adam a Eva nedôverčivo postavili s hadom na ramene? Obetoval Syna, aby sa hnevať na človeka nemusel.
Má právo človek človeku neodpustiť?
Vari Boh neobetoval Syna, aby bolo všetko odpustené?
Aké by to bolo na zemi, ak by bol Boh človeku človekom?
Miloval by ako my, správal sa ako my, bol by hnevlivý, pomstychtivý, neodpúšťajúci… a schovaný za oblakmi. Nikdy by sme nepoznali Syna. Nevedeli o ňom. Nevedeli o Bohu. Nečakali milosrdenstvo. Túlali sa hlbšie a hlbšie do temnoty lesa, kde by sme sa navzájom povraždili. A bol by koniec. Pustá zem. Prázdne nebo. A Boh, iba Boh, ako na počiatku, kým v ňom láska nestvorila človeka.
Láska stvorila človeka. Zabudli sme.
A láska človeka zachováva. Dodnes. Do posledných dní.
Láska stvorila zmierenie, ktoré Boh dokonal v Synovi.
Boh človeku človekom. Aké smiešne.
Boh človeku Človekom, Synom, priateľom a zároveň Bohom.
Boh človeku Láskou. Navždy. Od počiatku. Do konca.
A človek človeku… zmierením… mostom… božím obrazom…
Lebo nemá človek právo konať, čo Boh nerobí človeku.
Autor: Vladimír Štefanič
