Možno to bol obyčajný, horúci deň. Slnko bolo akoby špendlíkom zapichnuté do stredu oblohy a pálivé lúče objímali horúci piesok a pustú zem, na ktorej sa zhromaždil obrovský zástup. Aby ho počúvali.
Ježiš sa vystrie a hromovým hlasom, lebo z evanjelií vieme, že hovorí tak, ako pred ním nikto nehovoril, zvolá k nedočkavému publiku: „Vám, ktorí má počúvate, hovorím…“
A v tej chvíli si dovolí odvážne žiadať, aby sme milovali tých, ktorí nám hádžu polená pod nohy. Aby sme boli milosrdní voči tým, ktorí by nás najradšej spratali zo sveta. Aby sme odpúšťali, hoci by sme aj mali právo na spravodlivú pomstu.
Dovolil si byť takto odvážny, lebo ho počúvali…
Môžem si to dovoliť aj ja?
Popravde, aj ja by som mohol a najskôr aj mal každé svoje kázanie začať slovami: „Vám, ktorí má počúvate, hovorím…“
To len aby som videl hlavy, ktoré sa zdvihnú a oči, v ktorých je aspoň maličká iskierka túžby po Božom slove.
Hluchým a zatvoreným sa totiž ťažko vysvetľujú Božie plány…
Nie, nechcem byť vyčítavý… iba premýšľam.
Koho dnes ešte zaujíma, čo chce Boh povedať človeku?
Mladých, ktorí chcú byť chytro pobirmovaní a mať do sobáša pokoj? Rodičov, ktorí majú dosť svojich starostí, aby navyše počúvali, aké starosti má Boh?
Možno by bolo lepšie, ak by som každé svoje kázanie začal slovami: „Vám, ktorí ma nepočúvate, hovorím…“
Lenže, čo možno hovoriť tým, ktorí nepočúvajú?
Áno. Najskôr to isté, čo tým, ktorí počúvajú. Ako rodičia, ktorí trpezlivo vychovávajú, hoci ich deti rebelujú. Ako učitelia, ktorí učia, hoci deti najviac milujú prázdniny.
A teda či počúvajú alebo nie, ostáva byť iba trpezlivý a verný poslaniu.
A tak na záver myšlienka z toho, čo mal vlastne Ježiš odvahu povedať tým, ktorí ho počúvali. A čo by určite povedal aj tým, ktorí ho počúvať nechceli:
O spáse nebudú rozhodovať veľké veci, že som nikoho nezabil a nikdy nevykradol banku. Lebo takých ja na svete málo…
O spáse budú rozhodovať maličkosti: ako som prežíval svoju každodennosť so svojimi susedmi, každodennosť s kolegami v zamestnaní, každodennosť na mieste, kde žijem.
Ako som prežíval každodennosť lásky?
A ako každodennosť milosrdenstva a odpúšťania vo svete, ktorý je na príležitosti k láske doslova preplnený až cez okraj?
Autor: Vladimír Štefanič
