Odkedy som sa presťahoval do hôr, zvykol som si už, že na dvore občas vidím srny, líšky, jelenice alebo jeleňa. Občas im po zotmení svietim baterkou do očí. Oni potom svietia na mňa očami, čo žiaria ako svätojánske mušky.

Už niekoľko mesiacov mi na kopec za farou chodievajú dve srny. Najskôr matka so svojím odrasteným mláďaťom. Určite vedia, že nie som poľovník a predsa ich plachosť mi dosiaľ nikdy nedovolila dívať sa na ne zblízka.

Spočiatku som si myslel, že na lúku nad farou chodievajú v tú istú hodinu. Skoro ráno alebo krátko pred zotmením. Mýlil som sa však. Stretli sme sa už aj na pravé poludnie.

Najskôr som ich pozoroval iba spoza okna. Ako zlodej.

Neskôr som sa odvážil poodchýliť dvere. Ukázal som sa im a dal im z tváre do tváre najavo, že ich potichu sledujem už dlhší čas. Keď si ma všimli, zutekali.

Urobil som to niekoľkokrát. Nakoniec mi dovolili, aby som sa na ne díval spoza dverí, hoci vedeli, že ich sledujem. Bral som to ako ústretové gesto nášho tajomného priateľstva. Samozrejme som si domýšľal.

Tak som sa odvážil vyjsť na dvor. Raz. Dvakrát. Niekoľkokrát. Vždy zutekali, len čo som prekročil prah dverí.

Pred týždňom som ich zbadal znova. Na pravé poludnie. Najskôr som ich pozoroval spoza okien. Potom som odchýlil dvere. Hneď si ma všimli. Pokojne vyhrabávali korienky spod snehu. Odhodlal som sa opäť vystúpiť na dvor, hoci som riskoval, že sa znova rozbehnú do divočiny. Dvihli hlavy. Jedna sa mi dívala do očí. No po chvíli sa opäť tvárila, akoby som tam nebol. Dovolili mi dokonca, aby som sa prešiel po dvore. Niekoľko metrov pod nimi. Vedeli o mne, a predsa nezutekali. A tak som si ich konečne obzrel zblízka.

Trvalo dlhé mesiace, kým mi dali šancu priblížiť sa, lebo som bol tichý.

Blahoslavení tichí.

Nie mlčanliví, nemýľme sa, ale tichí.

Tichí sú tí, čo neplašia krehké a plaché duše, ktorých je svet plný. 

Tichí sú tí, ktorí dovolia krehkým, aby sa priblížili, priatelili a nechali sa uzdraviť. 

Autor: Vladimír Štefanič