Aké dobré je, že Boh nie je sám. Od počiatku žil a vždy bude žiť vo vzťahu. Vo zvláštnom, pre nás často nepochopiteľnom vzťahu, kde si Boh s Bohom slúžia navzájom.

Moc. To je to, čo ničí každý vzťah. Mať moc nad iným človekom a zneužívať túto moc pre dosiahnutie svojich plánov a túžob je Bohu odporné. Aj preto vzťah Boha k Bohu je o službe, o zrieknutí seba samého – to je ten spôsob, ako v sebe poraziť túžbu po moci a ovládaní druhého – služba.

Aké dobré je, že Boh nie je sám.

Traja Bohovia v Jednom Bohu si navzájom slúžia, aby mal človek nádej, že raz zažije vzťahy, akými sa môžu chváliť iba tí nad oblakmi.

Stvoriteľ dal človeku nádhernú zem. Aby sa ľudia milovali. Lenže oni to nepochopili a dovolili, aby im srdce spálila nenávisť.

Vykupiteľ dal človeku seba samého na kríži. Do poslednej kvapky krvi namočil každého z nás, aby nás očistil od tej nenávisti.

A Tešiteľ nám každodenne pripomína, že nie moc, ale služba nám prinavráti tú človečiu tvár, akú mali Adam a Eva, kým neuverili hadovi.

Možno to nevieme pochopiť a možno iba o tom nevieme. Ale Traja v jednom Bohu nám nevládnu, lež slúžia. Odpočiatku.

Aby sme boli takí, akých si nás Boh na počiatku vysníval. Plní nesebeckej milosti, kde je jeden vždy očarený tým druhým a nie kde jeden druhému sebecky vládne.

Aké dobré je, že Boh nie je sám.

A dobré je, že ani my nie sme sami. 

On je s nami. Nie, aby nad nami vládol. Nie, aby nás prenasledoval a zotročoval. Nie, aby na nás ukázal svoju neobmedzenú moc. Nie, aby nás súdil a trestal. Ale aby slúžil človeku na jeho ceste domov.

Veď Stvoriteľ najviac zo všetkého túži po tom, aby všetko, čo sa bolo zatúlalo, sa raz vrátilo domov… ako tá stratená ovečka, ako ten márnotratný syn i ten kajúci lotor na kríži.

Autor: Vladimír Štefanič