Ježiš. Hodil svoju fotku na instagram.

“Za koho ma pokladajú ľudia?” napísal pod ňu a čakal.

“Vyzeráš ako Ján Krstiteľ? Aj sa tak správaš! Nie si náhodou on?” napísal jeden.

“Eliáš! Určite si Eliáš,” napísal druhý. “Máš v sebe ten oheň!”

“Jeremiáš,” rozpísal sa tretí, “alebo iný z dávnych prorokov, ktorých Boh poslal, aby nám pripomenuli, čo je dôležité…”

“Ďakujem, že si mi uzdravil brata…”

Počkať. Takto to na instagrame nefunguje. Tam by boli iné odpovede.

“Podvodník,” napísal by jeden. “Tvári sa ako anjel a pritom je to priateľ Belzebula…”

“Ty si bylinkár, však? Čo si použil na tých malomocných?”

“Povaľač,” napísal by ktosi. “Nech si nájde robotu ako ostatní!”

“Žobrák, čo chodí z mesta do mesta a pýta si peniaze od chudobných a mrzákov…”

“Zavrieť ho! Zbičovať! Ukrižovať!”

Dlho som nad tým premýšľal. Naozaj. Kým som v tej jednoduchej otázke nenašiel konečne aj niečo pre seba.

Celý ten príbeh s otázkou, ktorá znie z Ježišových úst naozaj čudne, skoro až ješitne začína dôležitým detailom: Keď sa raz Ježiš osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: “Za koho ma pokladajú zástupy?”

Všetko sa deje v modlitbe!

Na dôležité otázky… Kto som? Aký som? Aký mám byť? Čo je pravda? Aký je zmysel života? Na tie sa nepýta na sociálnych sieťach!

Na životne dôležité otázky sa pýta v modlitbe!

A v modlitbe sa na ne aj odpovedá.

Čo pochopil aj Peter, keď v tej istej modlitbe spoznal, koho má pred sebou, aby to hneď aj vyznal: “Ty si Boží Mesiáš!”

Na dôležité sa pýta v modlitbe.

A na dôležité prichádzajú v modlitbe aj odpovede.

Autor: Vladimír Štefanič