Už v druhom ročníku seminára som vedel, o čom chcem písať svoju záverečnú magisterskú prácu. Rozhodol som sa rýchlo, k čomu mi pomohli dve hodiny pred počítačom. Film Luca Besona o živote Jany z Arku rozhodol namiesto mňa.

Nie, nemal som a ani nemám záľubu šprtať sa v inkvizícii, ba ani v nekonečne trvajúcich vojnách. Bola to Jana sama, jej viera a vernosť božím prisľúbeniam, ktoré ma priťahovali. Viera sedemnásťročného dievčaťa, ktorej Boh dovolil, aby robila veľké veci: najskôr po boku jednoduchých a vulgárnych mužov vo vojne, na ktorú nemala žiaden výcvik a neskôr proti teologicky vzdelaným mužom v inkvizičnom procese, hoci ona nevedela ani písať. A to všetko vo viere.

Venoval som sa jej životu štyri roky. Najskôr som si preložil celý inkvizičný proces. Prečítal som viacero kníh. Navštívil som jej rodné mesto, rodný dom, kostol, do ktorého chodievala a držal som v rukách krstiteľnicu, v ktorej bola pokrstená.

Veľa som čítal, študoval, prekladal, skúmal a hľadal, len aby som konečne našiel názov diplomovej práce. Nechcel som písať o niečom, o čom už písali iní. Nakoniec som jej proces porovnával s vtedy najpopulárnejšou príručkou pre inkvizítorov: Kladivom na čarodejnice.

Stálo to veľa síl a času, ale mňa to bavilo.

“Vlado? Čo už len on môže vedieť o Jane z Arcu?” takto sucho a jednoducho napokon spochybnil moju prácu jeden známy, keď počul, že o nej píšem.

Vždy to zamrzí, keď naše dlhoročné úsilie niekto spochybní.

Zaiste to mrzelo aj Ježiša. Nik nepoznal človeka tak dobre ako Boh. Stvoril ho na svoj obraz. Obdaroval ho rozumom a slobodnou vôľou. Bol jeho vysnívaný. Pozoroval a sprevádzal ho tisícročia na cestách. A tisícročia sa pripravoval na to, že sa stane človekom, aby nám zjavil pravdu o sebe, o nás a o živote.

“Ježiš a jeho Cirkev, čo už nám len oni môžu povedať o živote? Dnes sa žije ináč…” počuť stále viac a viac.

Vždy to zamrzí, keď dlhoročné úsilie Boha niekto spochybní.

Ján to pekne napísal: Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.

Možno sme takto o Bohu dosiaľ nerozmýšľali. Najväčšou bolesťou Boha totiž neboli kríž a Kalvária. Najväčšou bolesťou Boha bolo, je a vždy bude naše odmietnutie. Lebo aj Jeho mrzí, keď spochybňujeme jeho niekoľkotisícročnú starostlivosť o naše dobro… večné dobro!

Autor: Vladimír Štefanič