Blahoslavení sluhovia,ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť.

Povedal, že sa zastaví o desiatej pred obedom.

Umyl som riad, ba ho aj poutieral. Odložil som obnosené veci zo stoličky. Utrel rýchlo prach. Upratal predsieň, uložil topánky a vytrepal rohožku.

Prichystaný na návštevu.

Už som iba čakal. V takomto prípade už nerobím nič veľké. Nič, čo by mi mohlo vziať viac času, zamestnať ma na celý deň. Nepíšem. Nejdem do lesa. Nečítam. Nenakupujem. Nič veľké. Proste čakám návštevu.

Desať a nič. Jedenásť a nič. Dvanásť a nič. Ani sms, ani telefonát. Jedna poobede a nič. Druhá, tretia, pol štvrtej. Nič.

“Už nepríde,” uveril som tomu.

Omšu som mal ráno. A večer už žiadne povinnosti. Rozhodol som sa, že vybehnem do lesa nad farou.

Prezliekol som sa a veci som nechal prevesené cez gauč. Vytiahol som zo skrinky vibramy a s nimi aj špinu na rohožku z poslednej vychádzky lesom. Vyšiel som na dvor, zamkol dvere a začal som stúpať do kopca.

Bol som hlboko v lese, keď mi zazvonil mobil. Dvihol som.

“Kde si? Auto máš tu. Zvoním. Zvoním a nič,” sťažovala sa návšteva, že neotváram.

“V lese,” skonštatoval som sucho. “Myslel som, že už neprídeš…”

“Povedal som, že prídem,” pripomenul mi.

“Idem dolu,” prisľúbil som a vrátil som sa na faru.

Pozval som ho dnu cez špinavú rohožku do obývačky. Posadil som ho do gauča, z ktorého som najskôr upratal veci. Až potom som ho ponúkol kávou.

Mohol som mať poriadok, ak by som bol trpezlivejší v čakaní. Trpezlivejší v bdení.

Popravde, vždy, keď čakám návštevu, môj svet sa zmenší iba na základné veci.

Poupratujem, aby som mal poriadok.

Zaoberám sa iba návštevou, a teda, či jej mám čo ponúknuť.

A nič veľké a dlhodobé neplánujem robiť. Iba nutnosti.

Premýšľam, ako veľmi by sa zjednodušil môj život, ak by som čakal návštevu každodenne… celý život. Mal by som vždy poriadok. Nemyslel by som iba na seba. A nerobil si starosti s plánovaním veľkých vecí, nerobil starosti o zajtrajšok.

Blahoslavení sluhovia, ktorých Pán pri svojom príchode nájde bdieť…

Možno mi táto veta chce pripomenúť, čo je naozaj dôležité.

Len aby som mal vždy poriadok v srdci. Len aby som nemyslel na seba, ale na toho, ku ktorému sa modlím posväť sa meno tvoje. Len aby som si prestal robiť starosť o zajtrajšok. Lebo len takto som pripravený na Syna človeka, ktorý môže aj do môjho života vstúpiť kedykoľvek…

Autor: Vladimír Štefanič