Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého,jeho život nezávisí od toho, čo má.
Dva dni neúnavne pršalo. Stál som za oknom a pozoroval muža pri kontajneri ako trpezlivo, s natiahnutou rukou prosí o drobné mince. Myslel som, že dnes nepríde, že si dá deň voľna. Alebo že sa aspoň schová na miesto, kde neprší a kde by mohol v suchu pracovať.
Bolo mi ho ľúto.
Zbehol som do garáže a vytiahol starý slnečník. Tu v suchu bol zbytočný. Nezohreje, ale ochráni pred dažďom.
Postavil som ho rovno k nemu a roztiahol, aby muž viac nemokol. Ešte dostane zápal pľúc a čo potom? Pochyboval som, či má nejaké zdravotné poistenie.
„Požičiam ti ho,“ povedal som vážne, aby si nemyslel, že sa tak iba zbavujem nepotrebnej haraburdy, „a keď prestane pršať, vrátiš mi ho, dobre?“
Súhlasil.
A potom som zas spoza okna videl, ako spokojne sedí pod slnečníkom, akoby bol na pláži pri mori. Aj keď natiahol ruku, do čapice mu viac nepršalo. A tak mu ostane suchý aj zárobok, tešil som sa.
Ani nie o hodinu neskôr som si všimol, ako Kain tlačí slnečník do kontajnera.
„Zbláznil sa?“ pomyslel som si.
„Prečo to robíš?“ skoro som na neho kričal, keď som znova vybehol do dažďa.
„Odkedy ste priniesli to čudo,“ sťažoval sa smutne, „nezarobil som ani cent. Ba jedna baba povedala, že aký parádny žobrák, čo si aj slnečník prinesie…“
Neveril som vlastným ušiam. Dosiaľ som nikdy nepočul o žobráckej etikete. Ako má skutočný žobrák vyzerať, čo má mať na sebe a pri sebe, aby bol hoden povšimnutia a almužny? Neviem, čo ma nahnevalo viac, či on, či tá baba.
Vytiahol som slnečník z kontajnera.
„Prinesiem ti pláštenku?“
„Nie,“ kývol odmietavo hlavou, „vyzeral by som ako zámožnejší žobrák, zas by som nič nezarobil.“
Zámožnejší? Dosť, že nemal domov, skutočne musel ešte vyzerať ako zmoknuté kura, aby sa niekto zľutoval?
„A teplý čaj? Ten ti snáď meno nepokazí, ak ho prinesiem.“
„No nie v šálke,“ žmurkol na mňa vďačne muž, „radšej v plastovom pohári. A nie vo fľaši, to by si mysleli, že som pijan.“
„Čudný svet,“ pomyslel som si.
Čudný, lebo to len my, ľudia, takto hodnotíme životy našich susedov, priateľov a známych… podľa toho, čo majú. Boh však nie. Pre neho totiž bohatý život človeka nezávisí od toho, čo má…
Autor: Vladimír Štefanič
