Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte:’
Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.’

Občas stretávam ľudí, ktorí sa tvária a rozprávajú, akoby im Boh bol niečo dlžný.

Lebo sa modlia. Zaujímalo by ma, koľko taký priemerný štyridsiatnik, čo si namýšľa, že mu je Boh niečo dlžný, koľko zo svojho života obetoval na modlitbu. Ak by sme to všetko zrátali za tých 40 rokov. Mesiac? Rok? To už asi preháňam…

Lebo sa postia. Koľko asi? Rok? Znova asi preháňam…

Lebo kľačia v spovednici a pred oltárom, keď kňaz recituje slová premenenia. Koľko? Rok? Určite preháňam…

Lebo robia dobré skutky. Lebo sa obetujú. Lebo sa v utrpení dívajú na kríž. Koľko asi? Rok? Preháňam, lebo to sa najskôr zrátať nedá…

Zaujala ma však tá myšlienka: Boh je dlžný človeku za každú modlitbu, spoveď, či dobrý skutok.

Zaujala, lebo som si hneď spomenul, aký dlh splácam ja: že sa Boh stal na tridsaťtri rokov človekom. Že sa nechal človekom zabiť, aby sám na sebe prežil každý môj strach, každú chorobu, bolesť i tieseň. Aby strpel každý môj falošný pohľad, sebeckú myšlienku a každý hriech.

Toto urobil vtedy. Toto robí dnes. A ja som dlžník.

Dlh. To je to správne slovo. Jediné správne v tej myšlienky o dlžníkovi. Lebo to ja splácam dlh.

To len aby som si nenamýšľal, že ak Bohu venujem svoj čas, že si zaslúžim viac jeho pozornosti.

Nezaslúžim. On totiž obrátil všetku svoju pozornosť na mňa už tam na kríži. Viac nemusí.

Nezaslúžim. Lebo robím len to, čo on urobil skôr ako ja.

Nezaslúžim. Lebo v tomto vzťahu je len jeden pán. Len jeden služobník. A je dobré vedieť, kde je moje miesto pri stole.

Autor: Vladimír Štefanič