„Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“

Spomínam si na svoje prvé stretnutie s pápežom. Bolo to krátko po páde komunizmu. Rodák z Poľska na Petrovom stolci navštívil Bratislavu. Z našej farnosti išiel autobus. Aj ja som bol v ňom.

Cestovali sme celú noc, aby sme sa ráno zúčastnili na svätej omši. Sedel som v autobuse pri okne. Ľudia na sedadle vedľa mňa sa striedali. Možno preto, že som bol v autobuse najmladší. Chvíľu pri mne sedel muž, ktorý mohol byť vo veku, v akom som teraz ja.

Pýtal sa ma, čo všetko viem o pápežovi. Tak som mu to povedal v jednej vete: pápež je z Poľska. Viac som o ňom nevedel.

Ten muž o ňom vedel veľa. A tak mi o ňom dlho rozprával. Desiatky minút. Rozprával o ňom tak, že som toho pápeža hneď obdivoval. Tešil som sa na neho a nevedel som sa dočkať, kedy už tam budeme.

Popravde, z celého toho stretnutia s pápežom si veľa nepamätám. Boli sme tak ďaleko, že som ho ani nevidel. Pamätám si však jeho hlas a jeho slová: Nebojte sa. Jediná živá spomienka, ktorú na toho človeka mám.

Ale až tam, na tom letisku, keď opakovane zazneli tie slová a po nich búrlivý potlesk, až tam som na vlastnej koži zažil, že ten muž bol naozaj veľkým človekom. Tie dve slová mali moc. Preleteli mnou ako zimomriavky, ktoré ostávajú aj po rokoch.

Ten muž v autobuse mi o ňom veľa rozprával. Tak pútavo a uveriteľne, že aj keby som osobne na tom letisku nikdy nebol, určite by som po zvyšok svojho života o ňom hovoril, že to bol veľký muž. Ale byť tam, zažiť to, to bolo niečo iné. Osobné. Hlboké. Moje.

Počul som príbeh o desiatich malomocných. Všetci sa uzdravili na ceste. V dave. V každodennom putovaní. Verím, že všetci desiati boli vďační. Po zvyšok svojho života spomínali na Ježiša v dobrom.

Ale len jeden z nich sa k Ježišovi vrátil. Predstúpil pred neho a ďakoval mu z tváre do tváre. A iba jemu, jednému z desiatich, povedal slová zmierenia a rozhrešenia: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“

Mnohí o Ježišovi vedia veľa. Mnohí čítajú jeho slovo. Mnohí ho cítia v každodennom živote na svojich cestách v anonymnom dave. Lenže len tí, čo sa dokážu z tej každodennosti vytrhnúť do ticha a postaviť sa osobne pred jeho tvár, len tí zažijú zmierenie a rozhrešenie.

Lebo uzdravenie môžeme dostať aj na ceste každodenným životom. Ale zmierenie či rozhrešenie iba v tichu, osobne a v jeho prítomnosti… tvárou v tvár.

Myšlienka pod čiarou:

Všimli ste si, koľko hluku dokážu urobiť desiati malomocní, keď potrebujú Ježiša? A koľko ticha po nich ostane, keď dostanú, čo potrebovali?

Ako po birmovke…  

Autor: Vladimír Štefanič