„Keď niektorí hovorili o chráme,že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi,Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni;všetko bude zborené.“

Len čo som sa ráno prebudil, zamieril som k oknu a hneď sa díval von. Celú noc pršalo. Dúfal som, že ma krajina za oknami pozve von. A ona to naozaj urobila. Hustá hmla zakrývala okolité domy a stromy. Svet bol zadymený, akoby zem horela. Nezaváhal som.

Rýchlo som sa obliekol, vzal fotoaparát a vybehol z fary.

Normálne ľudia chodievajú do lesa, keď je pekne. Ja, keď prší a je hmlisto. Les ponorený do hmly je tajomný a rozprávkový. A zväčša aj prázdny.

Naštartoval som auto a vyšiel z fary. Vedel som hneď, kam pôjdem. Mám svoje obľúbené miesta, kde je les čistý a stromy veľké ako mrakodrapy.

Zaparkoval som blízko pri ceste a vstúpil do lesa. Hneď som videl, že niečo je ináč. Nie niečo, všetko bolo ináč. Les bol preč. Ostalo po ňom špinavé rúbanisko. Kopy konárov a hlboké brázdy v čiernej hline pod nohami. Mrakodrapy boli preč. Stromy, čo predtým zakrývali oblohu ako klenby v kostole boli naukladané na jednej veľkej kope a pripravené na odvoz. Mŕtve stromy fotiť nebudem. Tie nie sú pekné, ani keď je hmla. Stratili svoju tajomnosť. Stratili krásu.

Vrátil som sa domov. Bolo mi ľúto, že mi vzali môj les. Lenže život je raz taký. Žiadna krása netrvá večne. Všetko sa raz zlomí. Všetko pominie. Niečo sa zbúra, niečo zrúbe, iné sa pokazí, vyschne, zostarne alebo zovšednie. Ani krása tu nie je naveky.

Krása je pominuteľná. Krása na človeku, i krása okolo neho.

A predsa je jedna, na ktorej záleží. Jedna, ktorá môže byť večná. Krása vo vnútri človeka. Nesmie sa zbúrať, ani pokaziť. Nesmie zostarnúť, ani zovšednieť. Chcem to vedieť, a chcem sa o ňu starať.

Lebo je to jediná krása, na ktorej záleží. Len ak tá vytrvá, človek bude spasený.

Autor: Vladimír Štefanič