Videl som dnes padať hviezdu.

Na čiernej oblohe ktosi mocný a tajomný rozhádzal maličké jagavé kvietky. Vytvárali kadejaké čudesné obrazy. Niektoré boli rozkvitnuté viac než ostatné. Niektoré akoby vädli. Keď jedna z nich na okraji horizontu stratila posledné zvyšky síl, padla z oblohy rovno na zem a ja som to videl – videl som padať svetlo.

Ústa som mal dokorán a viečka rozšírené, keďže padať svetlo nevidím každý deň. A hoci tá chvíľa bola krátka ako jedno žmurknutie, zázračnosť ostala.

Keď sme videli padať hviezdu ako deti, hneď sme si niečo želali. A verili sme, že sa nám to splní. Truhlicu plnú zlata, šperkov a diamantov ako v rozprávke. Obrovský dom so širokánskou záhradou pod lesom, kde by sa chodievali pásť srny a jelene. Drahé auto červenej farby a ešte všeličo iné, čo dnes už až tak veľmi nepotrebujeme.

Čo by som si želal dnes? Nepoviem, lebo sa mi to potom nesplní – aj tomu sme verili.

Neviem si spomenúť, kedy sa to všetko zmenilo.

Kedy sa tie rozprávkové, či skôr nepotrebné želania, zmenili na obyčajné, na také, ktoré skutočne potrebujeme. Kedy som túžbu po zlate vymenil za prosbu o zdravie, obrovský dom za rodinu a drahé auto za pokoj vo všetkých priateľstvách.

Myslím, že sa takto meníme všetci.

A predsa je ešte jedna zmena, ktorá nie je až taká samozrejmá, ale možno dôležitejšia ako všetky predošlé.

Niekedy som túžil po dokonalosti. Aby som bol taký, ako môj nebeský Otec. Čistý. Bez hriechu. Ukážkový.

Dnes túžim už len po tom, aby som nezabúdal na pokánie. 

Nezabúdal na to, na čom naozaj záleží a každý večer pred spaním sám za seba prosil: “Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.”

Autor: Vladimír Štefanič