Ostala mi posledná hodina života.

Obliekol som si kabát a vyšiel z domu na ulicu. Bolo nezvyčajne hmlisto a sychravo. Vysoké stromy i učupené domy sa ukrývali v mliečnej kaši, čo padala z neba na zem. Pozdravil som suseda. Stisol som mu ruku a poďakoval za jablká z minulej jesene. Rozosmial sa, vraj, prečo som si na ne spomenul práve teraz?

Nevedel som odpovedať. Žeby pre tú poslednú hodinu?

Zavolal som bratovi, čo býva v rodičovskom dome. Odkedy zomreli rodičia a mne po nich neostalo nič, nerozprávali sme spolu. Všetko si vzal on: aj dom, aj peniaze, aj pozemky a mne ostali iba spomienky na dve usmievavé tváre, za ktorými sa skrývali dve milujúce srdcia rodičov. Dva roky.

Opýtal som sa ho, ako sa má a ako deti?

Dlho mlčal, až sa opýtal, prečo som si spomenul až teraz?

Nevedel som odpovedať. Žeby pre tú poslednú hodinu?

Stretol som Janka, spolužiaka zo základnej školy, ktorého sme zavše vysmievali pre pehavé líca. Podal som ruku.

“Prepáč… tie pehy,” šepkal som hanblivo. Vytreštil nechápavo oči.

“Čo tu teraz vyťahuješ staré veci zo základnej?” pýtal sa.

“Len som sa chcel ospravedlniť…”

Aj on sa divil, rovnako ako všetci, prečo som si spomenul až teraz.

Nevedel som odpovedať. Žeby pre tú poslednú hodinu?

Hmla opadla, keď sa cez ňu ako šípy z oblohy predrali slnečné lúče.

Vrátil som sa domov. Posadil som sa do hojdacieho kresla v obývačke, ktoré mi ostalo ako spomienka na detské huncútstva u starého otca.

Nad šedivým gaučom visel utkaný obraz Krista s rukou vystretou nad učeníkov a pod ním červenými písmenami vyšité: Bedlite, lebo neviete, ktorá je posledná hodina…

Autor: Vladimír Štefanič