Babička. Syn si ju vzal k sebe, keď stratila sily a viac sa nedokázala o seba postarať sama. Z mesta na dedinu. Z vlastného do cudzieho. Z veľkého bytu do malej izby.
Chodieval som ju spovedať, kým bývala v meste, aj potom, keď sa presťahovala na dedinu.
„Cítim sa tu tak cudzo,“ povedala mi raz po spovedi. V očiach mala slzy.
„Odstrčená,“ dodala potichu.
Bola zvyknutá na svoj domov. Na svoju obývačku, kde z hlbokého gauča zvykla sledovať večerné správy a všetko, čo nasledovalo po nich. Na svoju kuchyňu, kde si sama varila. Na svoju spálňu a v nej posteľ, kde kedysi spávala so svojim nebohým manželom.
Bola zvyknutá na domov, ktorý bol plný spomienok, plný desaťročí života.
Bol v ňom duch jej manžela, duch jej mladosti a detí, ktoré pripravovala do života. A teraz je to všetko preč. Ostala jej malá izba, do ktorej sa jej muselo zmestiť všetko: spálňa i obývačka, knižnica i šatník.
Vône jej života však ostali tam, v jej starom byte.
Poznal som ten príbeh. Jej a podobné príbehy Betlehema.
Jozef a Mária. Bezdomovci. V cudzom meste a cudzom byte. Odstrčení, keďže v hostinci pre nich nebolo miesto. Chudobní, keďže všetko nechali za sebou, aby mohli putovať ďalej… až do Egypta. Prenasledovaní. Bez priateľov. Starajú sa o nich cudzí ľudia. Pastieri a králi z východu.
„Betlehem,“ šepkal som babičke s úsmevom na tvári, „toto je váš Betlehem…“
Dívala sa na mňa prekvapene.
„Betlehem je miesto,“ vysvetľoval som jej jednoducho, „kde ničoho nie je dosť… ani majetku, ani domova, ani priateľov… ničoho tam nie je dosť, iba toho malého dieťaťa, Ježiška… a jeho lásky… toho tam je dosť!“
Usmiala sa. Pochopila hneď.
„Toto je môj Betlehem,“ prikývla a natiahla ku mne ruku, „a vy ste taká hviezda, však?“
Rozosmial som sa. Vraj Betlehemská hviezda.
Lepší vianočný vinš by som sám nevymyslel: len aby sme počas Vianoc, ba cez celý náš život, boli takými betlehemskými hviezdami, čo strateným, osamelým a odstrčeným ukazujú ich vlastný, osobný Betlehem, uprostred ktorého sa na nich usmieva Boh v tvári dieťa.
Autor: Vladimír Štefanič
