Bolo krátko pred Vianocami. Bol som doma a ako každý, aj ja som pátral po tom, čo by urobilo mojim najbližším pod vianočným stromčekom radosť. Kúpiť darček je jednoduché. Kúpiť ale praktický darček, tak to je niekedy boj.

Sherlock nasadil na hlavu svoju smiešnu čapicu, vzal do rúk lupu a pátral.

Sedel som v obývačke u svojho brata. Na priame otázky mám rád priame odpovede. Položil som otázku ohľadom darčeka a hneď som aj dostal odpoveď. Paráda. Spoločne sme našli, čo by potrebovali. Dohodli sme sa rýchlo a samozrejme tak, aby to bolo pre mňa najpohodlnejšie. A čo?

Kúpia si, čo potrebujú a ja im dám peniaze.

Samozrejme, že by boli radšej, ak by som to kúpil ja a nemusel im dávať do rúk žiadne peniaze, ale ako som už napísal, dohodli sme sa tak, aby to bolo pre mňa najpohodlnejšie.

Máličko sme sa preto naťahovali. Pokojne. Peniaze sa totiž nikdy neprijímajú ľahko.

A tak som sa im snažil vysvetliť, že to robím rád, keďže ja nemám vlastnú rodinu, vlastné deti. Nemám ani také výdavky ako oni. Neplatím škôlky, ani hypotéky. V nedeľu na obed mi stačia párky a topánky ponosím aj zopár rokov. Čo sa u malých detí nedá očakávať.

“Ja nemám vlastnú rodinu,” zopakoval som.

“Vlado, ty si moja rodina,” povedal nečakane môj malý synovec.

Obývačka stíchla. Otvoril som doširoka oči. Prekvapil. Stislo ma na srdci. Naozaj. Nečakané vyznania poláskajú najviac.

Tie slová ma naozaj dostali. Myslel som na ne celú noc.

Ani darčeky, ani kapustnica s klobásou a hubami, ani parádny vianočný stromček nie sú skutočnými Vianocami, ak chýba pozornosť najbližších.

Vianoce sú rodina. Rodina v Betleheme, čo spája rodiny u nás doma. Nič viac, nič menej.

Vianoce sú pre mňa totiž ľudia, ktorých spája Boh.

A také, bez stromčekov a darčekov, môžeme prežívať v rodine po celý rok. 

Tak do toho!

Autor: Vladimír Štefanič