Som pravou rukou Boha.

Boh sa mi spovedá. Boh mi vysvetľuje svet. Boh mi našepkáva, čo mám hovoriť. Boh mi rozpráva o ľuďoch, ktorí sú okolo mňa. Boh mi hovorí, čo si myslí o vašom živote, o vašich problémoch a biede…

Mnohí si to myslia, kým mňa takáto predstava desí.

Ja nič neviem. Tak ako vy…

Marta si myslela, že vie: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ (Jn11,21)

Naozaj? Lazár by nebol umrel? Naozaj, Ježiš tam nebol? Naozaj, Ježiš premeškal príležitosť urobiť zázrak?

Marta si myslela, že vie, ale nevedela.

Ježiš vedel o jeho smrti. A tiež vedel, čo sa chystá urobiť.

Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn (Jn11,4).

Svet je plný odborníkov na výklad Božieho správania.

Počul som už z mnohých úst, čo si Boh myslí, ako Boh premýšľa a čo by chcel, aby som ja robil. A predsa nemám odvahu, viac než len cez slová Mojžiša, Prorokov a Božieho syna, vysvetľovať Božie myšlienky a plány.

Neviem, čo si Boh myslí o mojej situácií, pokiaľ sa v nej neváľam v blate hriechu. Rovnako ako neviem, čo si Boh myslí o tebe, pokiaľ zámerne nejdeš hlavou ako baranidlom proti dvom kamenným tabuliam Desatora.

Viem iba, že Boh miluje. Ináč ako človek dokáže.

Viem iba, že Boh odpúšťa. A je žičlivý. Trpezlivý. A dobroprajný.

Nechcem byť pravou rukou Boha.

Mne stačí byť slnečným lúčom. Ten nekecá, nepoučuje, nemudruje a nepovyšuje sa nad zdroj svojho svetla.

Slnečný lúč iba pripomína, že je aj slnko nebi… a pripomína to všetkým, bez rozdielu.

Autor: Vladimír Štefanič