Svet je plný vinníkov. Od počiatku.

Od Adama, ktorý obvinil Evu. Od Evy, ktorá obvinila hada.

Vždy ho hľadáme: toho, kto za to môže. Aj ja.

Každú bitku, hádku, poníženie a zlo v mojom živote spôsobili iní.

A rád som na nich ukazoval prstom.

Nie je to až také zložité, nájsť vinníka.

Stačí pozerať večerné správy, aby sme počuli, kto môže za nízke platy, slabú ekonomiku, zdravotníctvo, nedostatok práce, korupciu, podvody, klamstvá… kto vlastne môže za to, že som nespokojný so svojim životom.

Aj učeníci sa tak pýtajú:

„Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?“

Kiežby sa radšej opýtali, či mu Rabbi nedokáže pomôcť.

Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky (Jn9,4).

Povedal to jasne!

Hľadať vinníka je jednoduchšie ako hľadať Spasiteľa.

Rovnako ukazovať prstom na krehkosť človeka je jednoduchšie, než ukazovať na nebo, kde býva ten, čo aj z najťaživejších tragédií dokáže vytvoriť neuveriteľné dobro. Aj z tých dnešných.

Nie, nechápte ma zle.

Boh nedáva tragédie človeku zámerne. Nerobí zlo, aby z neho mohol ťažiť a pretvárať naše tvrdé srdcia. Dokonca si ani neželá, aby sa stávali zlé veci, hoci my radi hovoríme, keď sa stanú, že to je Božia vôľa.

To, že ich využíva, neznamená, že ich sám spôsobuje.

Nie je vôľou môjho Boha, aby bolo zlo vo svete.

Nebola a ani to nie je jeho voľba. Iba naša! Od Adama až po dnes…

Svet je plný vinníkov.

Zaiste. Lenže Boh sa na nich nedíva ako my.

Veď ani z kríža na nich neukazuje prstom, ale prosí Otca, aby im odpustil, lebo nevedeli, čo robia (Lk23,34). On z kríža nehľadá vinníka, ale ponúka sám seba ako Spasiteľa.

Autor: Vladimír Štefanič