Už niekoľko dní sledujem farára v našej dedine. Aj včera som ho videl, ako pred nocou vchádza do kostola. Mama mi hovorila, že kostoly sú zatvorené a on tam predsa chodí, akoby to bol jeho bunker. Najväčšia tajná skrýša na svete.

Ja som v kostole nikdy nebol. Aspoň si na to nepamätám. Ani moja mama tam nechodí. Hovorí, že do kostola chodievajú iba babičky. Ona je ešte mladá. Keď bude stará, tak začne. Asi.

„Kam to berieš?“ pýtala sa ma, keď som vychádzal z domu so stolčekom v rukách.

„Vieš,“ klamal som jej, „nechcem sedieť na zemi. Ešte je zima…“

Krútila hlavou, ale moja odpoveď ju uspokojila. Nemôžem jej predsa povedať, že idem špehovať farára.

Upravil som si rúško a vyšiel na ulicu. Vedel som, že farár bude ráno v kostole. Hlásili to včera v rozhlase. Celý týždeň, až do veľkej noci tam bude chodievať. Do svojej skrýše. A ja viem, keďže to nechal vykričať na celú dedinu, v ktorý deň kedy.

Prešiel som cez ulicu až ku kostolu. Otvoril som bráničku a po pieskovcovej dlažbe som potichu kráčal k veľkým, starým dverám, ktorými zvykli chodievať do farárovej skrýše babičky. Dnes nechodia. Sú doma. Majú karanténu. Všetci seniori ju majú.

Položil som stolček k dverám a vyštveral som sa hore. Ešte nie som tak vysoký, aby som na kľúčovú dierku dosiahol bez neho. Ani keď sa postavím na špičky.

Bol som zvedavý, čo cez ňu uvidím. Tak zvedavý, že som počul, ako mi v hrudi trepe srdce. Rukou som sa držal kľučky, len aby som nespadol. Jedno oko som prižmúril a druhé priložil k diere vo dverách.

Farár vyzeral… teda… čudne, veľmi čudne.

Široká a dlhá červená plachta na ňom visela ako na plachetnici. V rukách držal veľký palmový list. A blížil sa ku mne. Zadržal som dych.

„Čo ak ide otvoriť dvere?“ napadlo mi. Lenže to on nemôže. Kostol musí byť zatvorený. Aj farár musí poslúchať.

Bol už takmer pri mne, delili nás iba tie drevené dvere, keď sa otočil a kráčal naspäť na opačnú stranu kostola. Mával tou palmou, akoby okolo neho poletovali muchy.

„Hosana synovi Dávidovmu,“ blúznil farár a odháňal palmou od seba hmyz.

„Syn Dávidov? Hm…,“ nerozumel som, o kom hovorí, keďže v našej dedine žiadneho Dávida nemáme. A teda ani jeho syna.

„A čo znamená hosana?“ hútal som, keďže som také slovo jakživ nepočul. „Keby vravel čokoláda synovi Dávidovmu, tomu by som ešte rozumel…“

„Hej!“ zakričal na mňa niekto spoza chrbta. Hneď som sa vystrel a otočil k ulici. Vyzeral som na tom stolčeku, so zahanbeným pohľadom, ako tie sochy vo vnútri kostola.

„Dobrý,“ pozdravil som uja Jura. Sklopil som zrak a opatrne zišiel na zem.

„Naveky amen,“ odpovedal mi čudne a pokračoval v ceste, akoby ma ani nebol videl. A smial sa.

„Dúfam, že to hneď nevytrúbi mojej mame,“ posadil som sa zahanbene na stolček a chvíľu som tam sedel, akoby som bol strážcom farárovej skrýše.

Premýšľal som nad tým, čo som videl. Muža v plachte a palmu v jeho rukách.

Mama mi hovorila, že v kostole býva Boh. Sú v ňom tie veľké kríže, na ktorých je Boh pribitý. A tak mi napadlo, že sa farár pred ním predvádza. Krúti tou palmou, aby ho Boh videl.

„Alebo…,“ zvážnel som. „Čo ak chce farár Boha vyhnať z toho kostola do sveta? Naháňa ho tou palmou, aby ho poslal von, na ten vírus!“

A možno robí jedno aj druhé: Volá ho, hľadá ho a potom posiela medzi ľudí, aby im pomohol. Moja starká predsa vždy hovorí, že farári sa modlia, aby sme sa my nemuseli.

Modlí sa. To by mi už potom dávalo zmysel aj to cudzie slovo.

„Hosana synovi Dávidovmu,“ zopakoval som v duchu, akoby to bolo zaklínadlo v jazyku, ktorému rozumie iba farár a jeho Boh. Páčilo sa mi to. Boli to prvé slová v mojom živote, o ktorých som si bol istý, že ich Boh počuje.

„Hosana synovi Dávidovmu,“ zopakoval som, „hosana, počuješ ma? To som ja, Jerguš!“ zatvoril som oči a prvýkrát v živote som si želal, aby bol Boh skutočný. 

Autor: Vladimír Štefanič