Slnko vykuklo spoza kopca nad dedinou a oprelo sa o vežu kostola. Tá v objatí slnečných lúčov vyzerala ako mozaika zo žeravých uhlíkov. Vyšiel som vyššie na ulicu a hľadal som pri kostole farárove auto. Nebolo tam.

„Ak tam nie je jeho motor,“ krútil som hlavou, „tak tam nie je ani farár…“

Bunker bude najskôr prázdny.

Spomenul som si na palmy, ako nimi farár vyháňal Boha do sveta. Zaujímalo by ma, či sa Boh vrátil alebo ostal tam? Či ešte bojuje vo svete s tým vírusom?

„Možno sa Boh vráti, až keď mu farár otvorí dvere,“ napadlo mi, lebo aj babičky sa vrátia, až keď ich farár vpustí dnu.

Hľadal som ho zavčas zrána i pred obedom, lenže farára nikde nebolo. Začínal som si myslieť, že dnes svoju skrýšu nenavštívi. Alebo že sa do nej schoval a ja som si to ani nevšimol.

Hneď po obede som vybehol na ulicu znova. Auto bolo tam. Oči mi zasvietili ako dva drahokamy. Prudko som sa otočil a utekal domov po stolček.

„Aby ma nik nevidel,“ len na to som myslel, keď som bral stolček z pivnice, keď som prechádzal zo záhrady na ulicu, keď som vchádzal ku kostolu a keď som ho položil pod dvere. Len aby nik nevidel, že špehujem farára.

Nakukol som cez kľúčovú dierku. Farár… on tam nebol.

Kostol bol prázdny a predsa iný ako včera. Na stole pri stene, nad ktorým je veľký obraz – nie na tom, čo je akoby v strede kostola – bola položená taká… hm… žeby trofej?

Jakživ som nič podobné nevidel. Vyzerala ako slnko. Ako skutočné slnko, keďže slnečné lúče spoza veľkých okien sa k nej naťahovali svojimi dlhočiznými prstami a ona žiarila, akoby bola z tekutého zlata.

„Takú trofej by chceli všetci,“ napadlo mi. Ronaldo. Federer. Ovečkin.

A potom som si všimol farára. Bol tam, to len ja som ho nevidel. Kľačal, aspoň som si domýšľal, že kľačí, keďže mu spoza stola, čo je uprostred kostola, trčala iba čierna hlava. Nevidel som z neho nič, len tú hlavu. A nad ňou slnko.

„Čo to robí?“ premýšľal som, keď som si uvedomil, že kľačí priamo pod tou trofejou.

Toto športovci predsa nerobia. Oni trofej oblizujú, bozkávajú, pijú z nej šampanské, fotia sa s ňou a držia ju na rukách, akoby to bolo dieťa. Nikto pred trofejou nekľačí.

„Náš farár je čudný,“ napadlo mi ešte. On nevie, čo sa robí s trofejou?

Farár, akoby ma bol počul, vstal a zaclonil to slnko na stole. Teraz som už z neho videl viac. Nemal na sebe plachtu ako včera. Bol oblečený tak normálne… ako ja.

Farár pokľakol a chytil tú trofej do rúk. Otočil sa s ňou ku mne.

„Nevidí ma,“ upokojoval som sa v duchu. Z tej diaľky predsa nemôže vidieť cez kľúčovú dierku až za dvere, však? Nemôže!

A potom urobil niečo… také… športové. Dvihol ruky a držal to slnko nad hlavou ako Ronaldo, keď vyhral Ligu majstrov.

„Mocou Kristovho Tela a Krvi žehnám moju farnosť,“ povedal farár slová, ktorým som nerozumel. Tak čudné boli, že ani moja starká by im nerozumela. Určite nie. Bol som si istý. A tá už toho počula…

„Ronaldo by toto nikdy nepovedal,“ napadlo mi.

Farár spustil trofej dolu, až k hrudi, aby ju potom znova dvihol vyššie a krúžil s ňou z jednej strany na druhú. Urobil tak raz. A potom znova. Trikrát.

Keď s ňou prestal krúžiť, otočil sa a odložil trofej do skrinky pod obrazom na stole. Kľakol a ostal na kolenách. Znova som mu videl iba hlavu.

Keď sa dlho nehýbal, odtiahol som sa od dverí a zoskočil som na zem. Schmatol som stolček a vybral som sa domov. Nemôžem byť pri tých dverách celý deň. Ak chcem farára špehovať aj zajtra, musím byť čo najviac opatrný.

Myslel som na slnko v jeho rukách. Na zlatú trofej a tie čudné pohyby.

„Žehnám,“ spomenul som si na slovo, ktoré farár povedal, „žehnám farnosť…“

„Najskôr sa požehnáme,“ zvykne moja starká hovoriť pred jedlom a potom robí kríž na sebe.

Požehnáme? Prežehnáme? Nebol som si celkom istý, ako presne to starká hovorí. Najskôr to však bude to isté. Starká robí kríž rukami na sebe. Hovorí, že to robí, aby ju nebo chránilo na cestách.

„A farár,“ konečne mi to dávalo zmysel, „ten robí kríž trofejou,“ hútal som ďalej, „aby nás nebo,“ hovoril som nahlas sám pre seba, „alebo ten farárov Boh chránil na cestách…“

Možno celkom nerozumiem, prečo to robí tou trofejou, ale zdá sa mi, že ten farár robí dobrú vec. Robí to slnkom, a slnko predsa potrebujú všetci, aby nezahynuli.

Skôr, než som schoval stolček v záhrade, aby som ho nemusel stále vyťahovať z pivnice, mi ešte napadlo, že Boh sa najskôr do svojho bunkra tak skoro nevráti. Určite nie, keď ho ten farár neustále vyháňa von na cesty…

Autor: Vladimír Štefanič