Z rozhlasu som vedel, že farár sa dnes v kostole ukáže až po západe slnka. Vôbec sa mi to nepáčilo. Mne je síce jedno, kedy tam chodí, ale ja sa von po zotmení nedostanem. Mama ma nikam nepustí.

Celý deň som sa preto doma vypytoval, či starká niečo nepotrebuje, a či jej to nemám zaniesť. A celý deň nič nepotrebovala. Až poobede. Volala, či nemáme na záhrade čerstvý chren. Robila cviklu. S čerstvým, nastrúhaným chrenom je cvikla najlepšia.

Mama mi strčila do rúk tašku s chrenom, ktorý otec vykopal v záhrade a usmievala sa na mňa, že som konečne dosiahol svoje.

„Celý deň tam chceš ísť, však?“ v očiach mala iskričky.

Prikývol som. Samozrejme, že chcem. Nie však hneď. Až po zotmení.

Chren som nechal na lavičke v záhrade a nevenoval som mu pozornosť. Až do večera sa musím tváriť, že robím niečo dôležité, tak dôležité, že som na ten chren zabudol. Dúfal som, že starká znova nezavolá, že ho potrebuje hneď.

Do večera si tašku s chrenom nik nevšimol.

Večerali sme. Jedol som, čo mi mama dala. Chválil som ju až do neba. Tak dlho chválil, až som si napokon spomenul, aký som zlý syn.

„Mami,“ oslovil som ju pokorne, „ja som zabudol na starkú,“ sklopil som zrak, „tá taška s chrenom… ja som na ňu zabudol…“

Problém s taškou a starkou sme vyriešili do minúty. Ponúkol som sa, že ju zanesiem. Bola to predsa moja chyba. Sľúbil som, že sa nikde nezdržím. Nikde nezarozprávam. Nikde nestratím.

„Farár by už mohol byť tam,“ usmieval som sa popod nos, keď som vyšiel von. „Nakuknem do kostola, zanesiem chren a hneď som doma…“

Preletel som cez ulicu ako superman. Strčil som stolček pod dvere a nakukol cez kľúčovú dierku.

V kostole bola tma. Nehoreli ani svetlá ani sviece. Iba jedna.

Farár mal na sebe novú plachtu, zlatú, s veľkým bielym krížom vyšitým na chrbáte. Videl som to aj v tme, keďže bol blízko pri dverách a v rukách držal sviecu. Kráčal uličkou pomedzi prázdne lavice k tej veľkej skale na opačnom konci kostola.

„Kristus, svetlo sveta,“ dvihol sviecu nad hlavu a zaspieval.

Hosana. Drevo kríža. Svetlo sveta.

„Kto má tomu rozumieť?“ spomenul som si na všetky tie čudné slová, ktoré som z jeho úst za posledné dni počul.

Znova používa ten čudný jazyk, ktorému rozumie iba on a Boh. Modlí sa. Kňazi tak robia. Starká mi to vravela.

Nemal som veľa času. Rád by som ostal dlhšie, ale v rukách som mal tašku s chrenom. Musím ho zaniesť starkej a vrátiť sa domov skôr, než mama pošle otca, aby ma išiel hľadať.

Zoskočil som zo stolčeka a schoval som ho za roh kostola.

„Svetlo sveta,“ počul som farára spievať znova.

„Svetlo sveta je slnko,“ napadlo mi skôr, než som sa rozbehol hore ulicou.

Do mysle sa mi votrel obraz zo včera. Kríž, ktorý mi ukazoval farár. A dnes, tak ako držal včera kríž, drží tú sviecu. Znova ju ukazuje. A znova iba mne.

„Včera drevo kríža, dnes svetlo sveta,“ opakoval som si v duchu cestou ku starkej. „Kríž a svetlo. Kríž a svetlo,“ snažil som sa rozlúsknuť tie slová, akoby v nich bola ukrytá hádanka sveta.

Zabúchal som starkej na dvere, zavesil som tašku s chrenom na kľučku a podišiel som pod okno. Tak sme boli dohodnutí. Dvere už neotvára, iba okno.

„Doniesol si chren?“ vykukla von. Prikývol som.

„Prišiel si sám?“ pýtala sa viac. Prikývol som.

„A baterku máš?“ pýtala sa prísne, akoby vopred poznala odpoveď. Neprikývol som.

Stratila sa za oknom, aby mi o chvíľu z výšky podávala baterku.

„Tu máš, vonku je už tma,“ kukala do diaľky na tmavé ulice.

„Ďakujem,“ zapol som ju a hneď aj vypol. Zapol. Vypol. Fungovala. „Baterka, svetlo sveta,“ hundral som si popod nos slovami, ktoré som počul od farára.

„Dala som tam nové baterky, nemali by sa ti cestou vybiť,“ chválila sa cez okno, že myslí na všetko. Starké tak robia.

Vybiť. To slovo ma zaujalo.

„Baterka nemôže byť svetlom sveta,“ díval som sa do rúk. Znova som ju zapol. A vypol. Zapol. Vypol. Zapol. Vypol.

„Nerob to,“ napomínala ma starká.

„Vybijú sa, však?“ dvihol som k nej hlavu a zasvietil som jej do očí.

Vybijú. Baterky sa vybijú. Všetko sa raz vybije. Všetko pokazí. Všetko zlomí. Nič nie je navždy na svete. Nič.

„Kristus, svetlo sveta,“ spomenul som si na farára v zlatej plachte a jeho spev. V rukách držal sviecu. Dvihol ju nad hlavu a všetkým – mne za kľúčovou dierkou, aj tým neprítomným – zvestoval svetlo, ktoré…

„Kríž a svetlo,“ uvedomil som si zrazu, že možno poznám odpoveď na hádanku sveta. „Kríž je tma,“ tuho som premýšľal. „A ten muž na kríži je svetlo,“ veľmi som túžil odhaliť to tajomstvo, „svetlo, ktoré porazí tmu,“ zhlboka som sa nadýchol, akoby som na to konečne prišiel.

Kríž je tma. Kristus je svetlo. Ale ako?

„Lebo on nie je ako baterky,“ otvoril som doširoka oči a ústa, „on nie je ako všetko ostatné na zemi,“ tešil som sa v duchu, že som rozlúskol hádanku sveta, „nikdy sa nezlomí a nikdy nepokazí, veď už stáročia svieti človeku na zemi…“

Z myšlienok ma vytrhlo zvonenie jej mobilu.

„V dolinááááách,“ reval Duchoň na celý dvor.

„Choď už!“ kričala na mňa starká. „To bude tvoja mama. Poviem jej, že už ideš,“ zatvorila okno, zatiahla záclonu a vypla Duchoňa.

Zasvietil som si baterkou na cestu a vydal som sa dolu kopcom domov.

„Ešteže nebývam ďaleko,“ usmieval som sa v duchu. Na tú cestu mi baterky postačia. Na tú krátku cestu áno. Na tie dlhšie, to už by bol problém.

„Ak by som chcel baterku, aby mi vydržala na celý život,“ stále som sa usmieval, akoby som objavil Ameriku, „taká veru neexistuje…“

Na celý život baterky nie sú. Baterky nie.

Ale je svetlo, ktoré svieti už stáročia. A svieti pre každého. Svetlo sveta, o ktorom spieval ten farár v prázdnom a tmavom kostole.

„Kristus, svetlo sveta,“ počul som jeho hlas, akoby to bol spieval znova.

Autor: Vladimír Štefanič