Skúsenosť nás učí, že človek nie je človeku vždy iba barličkou. 

Občas aj bremenom. 

A skúsenosti sa životom nerozplynú ako hmla. Mnohé nezmyje ani dlhovekosť ani zábudlivosť. Srdce občas pripomenie, čo bolo dávno pochované a ako zvon na veži nám pripomína, aby sme spozorneli a nezabúdali, že človek vie byť človeku aj priepasťou.

Aj preto človek človeku nie vždy stačí, hoci sa snažíme dôverovať a priateliť. Snažíme. Ale je v nás jazva od ľudí, čo sklamali a tá sa rozpáli vždy, keď hľadáme v nejakom človeku absolútnu istotu.

Možno aj preto Tomáš neveril. Neveril Petrovi. Neveril Jánovi. Hoci obaja svorne vraveli: Videli sme Pána.

Chápem Tomáša rovnako, ako toho chudáka pri rybníku, čo sa sťažuje Ježišovi: Pane, nemám človeka… (Jn5,7). 

Chápem, že sú chvíle, kedy človek človeku nestačí… že sú chvíle, kedy chce človek počuť ako mŕtvy Boh prehovorí. Chápem, ak to človek chce, ak túži, ak hľadá živého medzi mŕtvymi – kúsok neba v prachu zeme.

Tomáš je voči Ježišovi prísnejší (!) než bývame my: Ak neuvidím, neuverím…

Sú takí, čo kričia k nebesiam rovnako ako on. A občas aj posmešne, to len aby mali výhovorku, prečo na nebo kašlú. 

No väčšina je k Ježišovi zhovievavejšia a chápe, čo znamená: blahoslavení tí, čo nevideli a uverili… (Jn19,30). 

Väčšina chápe, že Boh už človeku nemusí nič dokazovať, lebo: 

Boh sa stal človekom. Bol súdený človekom. Zomrel a bol pochovaný ako človek. A čo je najdôležitejšie: nechal za sebou prázdny hrob, aby sme mali nádej. 

A to je dosť. Dosť na to, aby sme ho prestali súdiť pre jeho mlčanlivosť. 

Autor: Vladimír Štefanič