Stretli sme sa na dvore fary. Náhodou. 

Prechádzal cez farskú záhradu, aby sa rýchlejšie dostal do lesa. 

Pozdravili sme sa. Podali sme si ruky. A trošičku sa aj rozprávali. 

O mne. O fare. O kostole. O cirkvi. A potom aj o ňom. A jeho vzťahu k Bohu.

“Nepotrebujem!” povedal hrdo.

Vraj žije dobrý život. Má slušný dôchodok. Skvelú manželku. Zaopatrené deti, ktoré ho starostlivo navštevujú každý víkend aj s vnúčatami. Zdravé nohy, aby si sám nakúpil. 

Nepotrebuje nič viac k životu. 

A už vôbec nie, aby mu niekto vravel, že mu Boh dal Syna!

“Nepotrebujem, aby mi Boh dával svojho Syna,” povedal.

Ján hovorí, že Boh dal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí…

Avšak Boh Syna človeku nenanucuje. 

Nezotročuje ním človeka, ani sa ním človeku nevyhráža. 

Necháva na človeku a na jeho slobode, čo si vyberie: so Synom alebo bez Syna.

Čo si myslím ja?

Bol by som idiot, ak by som Syna neprijal.

Veď Boh mi ho dal, aby som nezahynul!

Autor: Vladimír Štefanič